Zasvätená diablovi - 9. Časť: TAJOMSTVÁ

28. dubna 2014 v 19:07 | Lexi Invicta Van der Spark |  Zasvätená diablovi
Zdravím! Usmívající se Po 382730826628300382727711938 rokoch som dopísala 9. kapitolu ZD a prinútila sa pridať ju na blog! Trvalo mi celkom dlho, než som ju dokončila, lebo som sa stále akosi nedokázala dostať k pointe, nehovoriac o tom, že som strašný sebakritik, takže všetko, čo som napísala, som ešte asi stokrát prepísala :D Ale, konečne sa mi to podarilo! Nechcem spoilerovať, ale dozviete naozaj (teda podľa môjho skromného názoru) zaujímavé/nečakané veci. Enjoy!





Vzhľadom na to, že prešiel pomerne dlhý čas od pridania poslednej časti, pridávam sem odkaz na oživenie pamäte.

***

Prekvapene sa strhnem a upriem uslzené oči na dievča.
Ustarostene na mňa hľadí veľkými sivými očami.
Stále prudko dýcham.
Čupne si ku mne a neskladá dlaň z môjho ramena.
"Čo sa deje?" starostlivo sa spýta Veronica nespúšťajúc zo mňa láskavý pohľad.
Zavrtím hlavou, stále stratená v priekope vlastného súženia. Strasiem jej ruku a pokúsim sa vstať. Rozladená sa zrútim späť na zem.
"Sestra..." vytisnem trasúc sa.
Zamračí sa. "Sestra?"
Nehnem sa. Vyplašený zrak upieram pred seba.
"Nespomínam si že by... Počkaj. Pred pár rokmi..." do očí sa jej vkradne iskra záujmu, "Tá ryšavá?"
"Victoria," prikývnem.
Opäť zvraští čelo premýšľaním. "Ona..."
Áno. Pokračuj. Nič to nezmení.
"...zomrela?" otočí sa opäť na mňa.
Vidím v nej akési zdesenie, ľútosť a súcit. Pozerá na mňa priezračnými očami až sa mi zdá, že do mňa vypaľuje dieru.
"Preto plačeš?" preglgne.
Keď zomrela som tiež plakala. Dlho, až bolo pre mňa ťažké vstať a prispieť niečím sa svoje prežitie.
Možno preto, že som nechcela vstať. Dôvod, prečo som v tú noc neumrela zavesená na Victoriinom tele bola jediná myšlienka. Keby ma tam videla, keby videla čo robím, ranilo ju by to.
Teraz ale nie. Toto je iné.
Chcem jej to povedať. Vážne chcem. Čo si ale pomyslí?
Zrazu je toho tak veľa a ja nemám nikoho, kto by mi pomohol to pochopiť, vysporiadať sa s tým.
Plytko vydýchnem.
V hlave mi víri víchrica, trhá so mnou zo strany na stranu a ja sa rozladená kolíšem vo vetre. Zobrala mi všetky pocity, rozmetala ich po svete a ja sa ich snažím zúbožene pozbierať.
Vycivene pred seba hľadím, všetok zmätok, čo ma skľučuje sa mi stretáva v očiach, akoby chcel každému ukázať, že je skutočný.
Postrehnem, že na mňa Veronica všímavo umiera zrak.
"Povedz mi to," riekne vľúdne, "uverím ti."
Skúmam jej priezračné oči, snažím sa čosi odhaliť, i keď sama si sama nie som istá, či nájdem niečo nevšedné. Hľadám v nej osobu, čo mi pomôže, dolujem lásku, čo mi štyri roky chýba. Potom to spoznám.
Ten pohľad... Mäkký, láskavý. Poznám ho. Boh mi doprial dvoch anjelov.
"Je späť," šepnem.
Neujde. Ona neujde! Nepozerá sa na mňa ako na blázna!
Jej zamyslený výraz mi vnukne nápad, vysvetlenie.
Ľudia veria. V Boha? Niektorí áno. A ostatní? V zázraky.

***

Ryšavé dievča nakukne cez kus handry ako záves do chatrče. Oči jej skáču z predmetu na predmet, prečesávajú miestnosť, ale to, čo hľadá, nenájde.
Kde má sestru?
Zamračí sa a vyjde von. Zrakom kopíruje každý strom, kontroluje ohnisko, naťahuje sa k chatrčiam.
Okolo vládne ticho, len stromy sa kolíšu vo vetre.
"Alexia!" skríkne. Jej hlas sa rozlieha po priestore, vyníma v zvuku ničoty a preráža pokoj všetkého, čo mu stojí v ceste.
Tak to vidí Victoria.
Ľudia, večne mlčiaci, si nič nevšimnú. Nič nepočuli. Nič nenarušilo ich pochmúrny deň.
Ryšavá prešliapne na mieste.
Privrie oči.
Niekde z hĺbky, zo studne všetkých myšlienok, sa jej vynorí obraz.
Malé dievčatko. Čierne, vnímavé oči, jemne vykrojené ružové pery, bledá pokožka. Na plecia jej padá vodopád tmavých vlasov. Usmieva sa, ústami i očami, no za čiernym závejom má usídlení strach.
Starne. Mení sa. Je vyššia, krivky jej tela už nie sú detské. Sánka jej nadobudla ostrejší, odhodlaný tvar, dlhé vlasy už nemajú lesk. Cez husté ebenové mihalnice presvitajú veľké oči, rovnako priezračné, no čosi stratili. Dievča sa už neusmieva.
Victoria ju zatúži nájsť. Obraz, obraz tých dvoch a predsa jednej osoby v nej vyvolá výčitky. Sužuje ju, že ju tu nechala, i to, že pri nej nestojí teraz.
Mala na ňu dávať viac pozor. Nemala sa zaujímať o nič než svoju sestru. Nemala...
Hnev, ten najhorší druh, hnev na seba samú, čo ju doteraz držal v okovoch je odtlačení do úzadia. Zvyčajne mäkký pohľad jej stemnie, oči sa jej naplnia nenávisťou.
Ten muž. Muž na ktorého nepomyslela, čo sa vrátila. Radosť, že znova uzrela Alexiu a pokyny cudzinca jej odviali myseľ iným smerom.
Prudko sa nadýchne.
Rozum jej zápasí s túžbou.
Zatne zuby, zaborí si nechty do dlaní.
Oči jej horia pomstou, celé jej telo planie po odplate.
Pred očami sa jej vynárajú obrazy ako trpí. Bolí ho to. Umiera.
Rozbehne sa. Kladie nohu pred nohu s nebezpečnou dravosťou, zanecháva elektrické výboje kam sa pohne. Do neba nadrapujúce sa stromy sa okolo nej mihajú akoby to boli len rozmazané machule. Beží snáď rýchlejšie ako kedy predtým.
A zastane. Zabrzdí, prekvapená. Zaskočene si premeriava muža pred sebou, akoby to bol nejaký výjav, stvorenie, pre ktoré je nepravdepodobné sa tu ocitnúť.
Týči sa pred ňou ako hora, rozpína obnaženú hruď.
"Kam tak uháňaš, drahá?" zapradie.

***


Držím v rukách plastovú misku, zvieram jej okraje a nasávam teplo sálajúce z tekutiny.
Polievka. Jedla som ju raz v živote, ešte ako malá, keď ma trápila horúčka a Victoria šla hľadať lieky. Nechala ma samú pod prikrývkou, mojim jediným spoločníkom bol ufúľaný macko.
To teplo, teplo, ktoré za normálnych okolností okúsim len v lete, ma zohrialo pred mrazmi a ja som sa i tak drkotajúc cítila o čosi lepšie.
Plávajú v nej kúsky mrkvy, na drobné časti rozsekané zemiaky a občas i málo mäsa. Drevenou lyžicou si naberiem ďalšie sústo.
"Počas obradu," zdvihne zrak Veronica, oči jej len žiaria. "To bola ona?"
Zarazím sa v prehĺtaní, s plnými ústami prikývnem.
***

Victoria stisne pery. "Kam treba," riekne pomaly, prepaľujúc ho pohľadom.
V pobavení mu mykne kútikmi. "Naozaj?" prehodí so zmyselným podtónom.
Dievča, nenaladené na jeho pohŕdavý tón, prižmúri oči, nespúšťajúc z neho zrak.
"Vieš, Victoria, nie že by mi vadilo že si chceš..." zarazí sa, hľadajúc správne slovo, "vybaviť účty, ale mohlo by to skomplikovať celú situáciu."
Ležérne sa otočí, no prebodne ju pohľadom.
Hnedé. Karmínové. Jeho oči. Už sa nelesknú, červená žiara zmizla, teraz chytili iný odtieň. Sú hrozivo sladké, majú farbu mrazivej hnedej a krvavý nádych.
"Nezabúdaj, prečo si tu," graciózne sa priblíži k nej, celkom pred oči, a zašepká.
Varuje ju, skúša to čo naposledy, presadzuje svoju moc. Victoria vzdoruje jeho nátlaku, vytrvalo mu hľadí do očí, opätuje pohľad.
"Prečo som tu?" naoko nevinne šepne. V očiach sa jej roztancujú nezbedné iskričky radosti, ako pripravuje protiúder.
Cudzinec so suchým zachechtaním odhalí zuby, uvedomujúc si túto hru.
Odtiahne sa.
"Zariaď to," prísne si ju premeria, ukazujúc svoju dominanciu.
Ryšavá zamyslene našpúli pery a pousmeje sa nad vlastným nápadom. Obráti zrak k nemu a trýznivo pomaly riekne, vypaľujúc mu do očí dieru. "Prečo?"
Muž na chvíľu spustí viečka. Pery sa mu stiahnu do tenkej linky, snaží sa v sebe utopiť hnev. Päste drží pevno stisnuté.
Prudko ich opäť otvorí, zavŕta do Victorie svoj chladný pohľad, akoby jej do tela zabáral stovky úzkych ihiel. "Nezahrávaj sa so mnou," precedí pomedzi zuby. Nespúšťa z nej zrak, no uvoľní ruky.
Zamrazí ju. Potlačí nutkanie ustúpiť a vystrie sa.
"Prečo," zdôrazní, "by som ti mala pomôcť?"
Žmurkne, zjavne jemne vyvedený z miery. Trvá do len chvíľočku, len chvíľku je vyladený a obvyklá krutá maska zase dopadne na svoje miesto.
"Tvoja sestra," sykne. Pokoj, ktorý panoval v jeho slovách, sa kamsi vytratil. Zakrýva nervozitu, snaží sa potlačiť rozpaky. Jeho najmocnejšia zbraň sa obráti proti nemu, do očí mu stúpa labilná trpezlivosť, len tenkou čiarou oddelená od priepasti búrky hnevu.
Victoria natočí hlavu, prisvojujúc si cudzincov lepkavý úškrn.
"Moja sestra? Ako?" podráždená balansuje na hrane kriku. Dravo si meria cestu k nemu, prudkými krokmi sa ocitá v tesnej blízkosti jeho opáleného tela.
Zastane, znechutene mu pozrie do očí. "Sme len prach. Duše uväznené medzi smrťou a životom," chladne vyfľusne, perami len kúsoček od jeho ucha.
Opovržlivo naňho zagáni a posunie sa.
Zalesknú sa mu oči. Zahľadený kamsi preč sotva badateľne pokýva hlavou.
Vráti sa zo sveta stratených a uprie pohľad na Victoriu. Po tvári sa mu znova rozľahne hrozivý úsmev.
"To sme," zavrní, hýbuc len perami. "Zatiaľ."
Dievča s očakávaním sleduje jeho reakcie. Zaujato nadvihne obočie.
"Duša žije len do dňa smrti, drahá. No čo telo?" S chabým úsmevom sklopí zrak k zemi, spraví pár krokov. "Ešte chvíľu, chvíľku pobudne na svete."
Zavŕta sa jej do očí. "Ak ho má kto prebudiť."
Čaká kedy pochopí, vníma tých pár sekúnd, keď sú Victoriine zreničky rozšírené premýšľaním.
Opäť obaja na seba hľadia, tvárou v tvár sa bijú pohľadmi. "Má ho. Stále ho má, ako trofej."
Victoria jemne kývne hlavou, potopená v úvahách.
"Využi ten čas múdro," zašepká do vetru. "A nezabudni. Máš úlohu."
***
"Čo má v pláne?" riekne Veronica, snažiac sa udržať si pokojný tón, no počujem priškrtené nadšenie, ktoré potláča.
Otvorím ústa. A opäť ich zavriem.
Čo má v pláne? Nič.
No nie som si istá, či by som vravela pravdu.
Zamračím sa a zamyslím nad vlastnými pochybnosťami.
Spomínam si, ako Victoria mizla.
Odhryznem si z jablka. Je čerstvé, šťavnaté, len trochu otlčené. Zdvihnem zrak, nájdem pohľadom Victoriu.
"Vynikajúce," zhodnotím, naširoko na vyškierajúc.
Láskavo na mňa hľadí hrejivými hnedými očami.
"To som rada," zasmeje sa.
"Kde si ho našla?" pýtam sa, v rukách zvierajúc obschnutý krajec chleba.
"V lese. Kúsok od potoka som objavila nové miesto. Bolo tom viac stromov," zamračí sa, "akoby ich tam niekto vystaval úmyselne."
Doteraz som ho nikdy nenašla.
Prikývnem. "To tam asi budeme musieť chodiť častejšie," uškrniem sa, nastavujúc jej dlaň s ohryzkom.
Naoko káravo povrtí hlavou, no vidím ako sa usmieva. "Vieš čo? Čo keby som tam zašla hneď?"
Horlivo pritakávam.
"Zatiaľ sa bež hrať. Ale zostaň tu, Alexia," zvážnie. "Nechcem aby sa ti niečo stalo."
Jedným dychom vbehnem dnu, predstavujúc si lahodné jablko v svojich ústach.
Počujem, ako sa Victoria zasmeje a odkráča preč.
Vystrčím hlavu cez záves a pozorujem ju odchádzať. Ide však opačným smerom.
Má Victoria plán o ktorom nemám poňatia?
"Neviem," poviem nakoniec.

***


Tretí dom. Druhá ulica zľava.
Je taký istý, ako si ho pamätá. Zapadá medzi tie ostatné, šedou omietkou sa pridáva k zhluku stavieb, stojí tam, taký dôležitý, no predsa nenápadný.
Strecha je pokrytá plechom, na pohľad rovnakým, ako majú ostatné, no zasvätení si všimnú, že tento nie je zničený, dovezený zo skládky.
Okná lemujú okenice z plastu, nafarbené, aby budili dojem, že sú už staré. Klincom vyryté čiary, ktoré sa tiahnu po ich dĺžke sa spájajú do čudesných obrazcov, čosi veľmi matne pripomínajúcich.
Victoria sa pohne. Všetko to padá, celá izolácia od problémov, od skutočných problémov, sa zvalí dolu, zatláča pohodlie do zeme, do temnoty, a na jej spodku leží zúbožená ryšavá dievčina.
Aspoň na chvíľu zabudla, aspoň na okamžik bola vyslobodená z pazúrov povinností a teraz ich musí prijať spať, znova si naložiť bremeno na plecia.
Zastane pred drevenými dverami. Sleduje vlastné nohy, v rukách zviera guľovú kľučku, prechádza prstami po jej kovovom povrchu.
Nadýchne sa. Pokrúti zápästím, zámok zahrkoce, no dvere zostanú zabuchnuté.
Samozrejme.
Znova zatiahne, v skúpom pokuse, a i keď to tuší, zostane sklamaná, že sa situácia nezlepší.
Oprie ruky o stenu, bezmocne sa oddá vzdychu.
V duchu karhá sama seba, rozhorčuje sa, že vôbec dúfala, že to pôjde takto ľahko.
Ako sa vkradne dnu? Ako dostane späť, čo jej patrí?
Skloní hlavu. Predstavuje si, aké by to bolo jednoduché, keby sa teraz ocitla na druhej strane. Ako by prenikla cez múr, bez problémov dosiahla svoj cieľ.
Zdá sa jej, že sa delí na milióny žiarivých častí, že stráca podobu, kĺže cez steny. Zavrie oči a príde jej to také prirodzené. Také jednoduché. Také prosté.
Vietor, ktorý dráždil jej pokožku kamsi zmizol. Pomaly registruje, že dvere, o ktoré sa opierala, už viac necíti pod rukou. Otvorí oči. Ocitne sa v uzavretom priestore.
Miestnosť pripomína obývačku, najväčšiu časť zaberá pohovka potiahnutá zamatom. Cez operadlo sa tiahne karmínová škvrna, siaha až po drevené operadlá na ruky, ručne tvarované do všakovakých vĺn.
Na zemi sa váľa dotrhaný koberec, na ktorom stojí stôl z tmavého dreva. Kruhová doska sa zdá byť nová, nebyť hlbokých rýh od noža. Hranatý pohár leží preklopený na jeho vrchu, pomaly z neho vyteká zvyšok alkoholu, razí si cestu medzi zárezmi a kvapká dolu na špinavú podlahu, vytvárajúc hnedú mláčku.
Celým priestorom sa valí cigaretový dym vpíjajúci sa do kyslastého pachu.
Victoria neveriacky otáča hlavu dokola, ubezpečuje sa, že neblúzni, že skutočne zdolala prekážku, cez ktorú by sa človek nedostal.
Spraví krok. Rozbité zvyšky zo sklenených fliaš pod jej váhou zaškrípu. V dome však panuje ticho, prerušované len bzučaním nepravidelne blikajúcich bledých žiaroviek.
Rozhliadne sa okolo, podľa pamäti udáva usporiadanie miestností, premýšľa, kam sa vydať.
Upútajú ju dvere. Trónia na začiatku chodby vedúcej z priestoru, kde postáva.
Nepamätá si ich. Niekde na okraji hlboko zapadnutej spomienky, len ako bezvýznamný fliačik na stene, si ich spätne všimne. Predtým také nepodstatné, keď sa zaujímala o jedlo, no teraz v nej budia záujem.
Podíde k nim, pomaly sa dotkne masívnej železnej kľučky. Na okamih privrie oči, akoby sa bála, čo ju čaká, a zatlačí.
Dvere sa s vrzgotom otvoria. Ocitá sa pred zatuchnutým schodišťom, vedúcim strmo dolu. Razí hnilobným pachom, v šere sa strácajú zdanlivo nekonečné schody.
Stúpi na prvý. Povrch je vlhký, klzký. Začne postupovať nižšie, hľadiac len na obrisy sa v polotme presúva ľahko našľapujúc k cieľu.
Jeden. Druhý. Tretí. Tridsiaty. Šesťdesiaty. Stý. Je to ako večnosť, čo sa teperí dolu, krúti sa jej hlava, všetko sa zlieva do jedného, nevidí rozdiely, akoby bol celý priestor len ilúzia a ona kráčala po bežiacom páse.
Potom stúpi na posledný. Už niet kam sa pohnúť, zostala uväznená medzi stenami v malom priestore, so jedinou cestou hore, po nekonečnom schodisku, vyvolávajúcom závraty.
Posunie sa kúsok dopredu. Z tmy sa začnú vynárať dvere, doteraz skryté pod rúškom temnoty.
Sú väčšie, oveľa väčšie, než tie, čo ju priviedli sem. Pripomínajú obrovskú bránu do pekla, uzavretú reťazami omotanými okolo mohutnej kľučky. V železe, po celkom povrchu, sú vykuté znaky, pripomínajúce písmena. Victoria na nich siahne, bruškami prstov kopíruje ich krivky, lámajúc si hlavou nad ich pôvodom.
Presunie pozornosť na reťaze. Dotkne sa ich. Sú chladné, zamazané od kolomaže, nechávajúc fľaky na jej daniach.
Pokúsi sa ich rozpliesť. Hrozivo zacengajú, keď sa dajú do pohybu, zvuk narážajúceho kovu sa rozlieha po do všetkých kútov, stúpa hore schodiskom, až do miest, kde takmer vidno prvé dvere.
Rozpletené sa zvalia na zem. Echo ich znenia ešte chvíľu zostane vo Victoriinich ušiach.
Strasie sa, akoby sa chcela obrniť proti strachu a váhou tela sa oprie do kľučky. Zavíjanie dverí, ktoré sa šúchajúc o kamennú zem majestátne otvoria prinúti ryšavé dievča užasnuto stáť.
Dvihne sa pred ňou oblak prachu. Z krajov miestnosti sa vydvihnú čiastočky špiny, ako dva syčiace hady, vznesú sa do výšky a pomaly rozplynú.
Hľadí do tmy, takej temnej, ktorú so sebou nosí to najväčšie zlo.
Trvá to len pár sekúnd a ovalí ju puch zaschnutej krvi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Faint Faint | Web | 29. dubna 2014 v 13:56 | Reagovat

Bože ja už to musím konečne dohnať! Pri tom písaní nemám čas takmer na nič iné. Tiež som sa nemohla dostať dlho k pointe :D

2 Calla Calla | Web | 29. dubna 2014 v 18:09 | Reagovat

:OOOO Úžasná kapitola! Na mě byla sice dlouhá (na mě je dlouhé všechno) :D Ale vážně skvělá! Těšila jsem se až se tvůj blog zase rozjedw a až přidáš další kapitolu. :)

3 Zoey Zoey | Web | 29. dubna 2014 v 18:49 | Reagovat

Konečně jsem se zase mohla začíst, a potkat Victorii (mám ji v oblibě, nevím proč :D) Moc krásná kapitola, v té slovenštině se mi to skvěle čte a má to pro mě takový nádech...nečeštiny :D
Moc pěkné! :-)

4 Angela Angela | Web | 30. dubna 2014 v 17:23 | Reagovat

Na novou kapitolu jsem se moc těšila, moc se ti povedla! :-) Akorát mám trošku kratší paměť a budu si muset připomenout pár kapitol na zpět. :D

5 Katerííína Katerííína | E-mail | Web | 2. května 2014 v 16:03 | Reagovat

Boží!

6 Elizabeth Elizabeth | Web | 3. května 2014 v 16:22 | Reagovat

Wow, je úplne dokonalá! :)

7 Scriptie Scriptie | Web | 6. května 2014 v 19:00 | Reagovat

Až teď si uvědomuju, jak moc mi chybělo tvoje psaní! Ty máš tak úžasný styl!! :3 Opravdu, bombová kapitola. Jsem opravdu zvědavá, jak se to všechno nakonec rozuzlí. :))

8 Milenne Milenne | Web | 12. května 2014 v 18:32 | Reagovat

Páni, koneéééééééééčně je tu další! :3 :D
Kapitola je jako vždy úzasná, tentokrát tomu nechybělo ani drama a nemám tomu, co vyčíst! :33
Tuhle povídku prostě zbožňuji, tak mákni s dalším, Lexi! :D

9 Callia Callia | Web | 13. září 2014 v 18:57 | Reagovat

Ahoj. :)Nevím, co máš v úmyslu s tímhle blogem, jestli ještě funguje nebo ne, ale pokud budeš zase aktivní a pořád chceš být moje SB tak se prosím koukni na můj blog. :) Dělám takové malé třídění.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama