Zasvätená diablovi - 8. Časť: NEČAKANÉ

27. prosince 2013 v 23:50 | Lexi Invicta Van der Spark |  Zasvätená diablovi
Zdravím! Usmívající se
Viem, že som sľubovala, že sa moja aktivita zlepší, ale je tu jeden zádrhel. Kde by nebol, však? Doma nemáme wi-fi, len mobilný internet a aj ten má moja mama z práce a ja sa k nemu nedostanem často. Budem sa však snažiť, kým sa to nejako nevyrieši.
Problém je, že bývame pri lese, skrytí za stromami, a signál by nebol najlepší. Takže wi-fi nehrozí a mobilný internet je s prepáčením nahovno. V obci sa niečo špekulovalo, ťahal sa kábel k našim susedom, ktorý vlastnia veľkú firmu. Povedali, že sa kto chce môže k tomu pripojiť, no akosi to nepokročilo. Uvidíme.
Teraz som však na lyžovačke. Takže obiehanie je bezpečne zabezpečené aspoň na pár dní. Pokúsim sa zajtra niečo vymajstrovať.
No k ZD. Ospravedlňujem sa za gramatické chyby ak sa nejaké vyskytnú (čo je dosť možné). Nemala som čas to nejak zvlášť opravovať, keďže boli sviatky a teraz nabité dni.
Ale snáď sa bude páčiť.

Veľa z vás síce nečítalo siedmu časť, no nechcela som to sem pchať dvakrát.




V lese niekto býva? Neviem.
Doteraz som si bola istá, že nie. Po meste kolujú povedačky o bande lupičov čo žijú v tmavých kútoch nekonečného lesa, no Victoria ma už ako malú ubezpečila, že žiadni neexistujú. Veď prečo jej neveriť? Myslím si to teraz a myslela som si to aj predtým.
Ona sa určite dostala ďalej ako kedy ja. Určite prechodila kus sveta. Keby bola našla niečo takéto, povedala by mi to, nie?
Nepokladala to za dôležité? Alebo to tu predtým nebodaj nejestvovalo?
Je to niečo nové, je to niečo neznáme. Srdce mi tlčie v hrudi a každú chvíľu sa chystá vyskočiť. Neviem sa rozhodnúť či je to strach alebo adrenalín.
Podídem bližšie roztrasená, no plná záujmu.
Zreteľne vidím veľké dosky tvoriace miestnosti. Od čohosi na pravej stene sa odráža bledé svetlo. Usúdim, že to bude okno. Okolo celej konštrukcie sa rozprestiera plot zo zdobených driev. Z mojej pozície vidím rôzne zakrútené ryhy rozfŕkané po stĺpikoch zapichnutých v zemi. Zo strechy trčí kamenný komín a na dvore zelená tráva na miestach, kde ju nezakrýva biela pokrievka.
Ticho. Nepočujem zvuky nebezpečenstva. Urobím pár krokov až sa ocitám pri plote. Siaha mi kúsok nad pás. Očami sledujem vzory vyrezané do hmoty. Kvety. Sú to kvety. Dlhé stonky sa krútia zospodu až k vrchu zakončené lupeňmi pripomínajúcimi zvon. Sú všade, na každej jednej doske, rozsypané ako mravce v mravenisku.
Prepchám sa cez medzeru, kde jeden stĺp chýba do dvoru. Takto zblízka si všímam kamenný chodníček vedúci od zatvorenej bránky až ku vchodu. Na pravo je kus pozemku ohraničený ošúchanými tehlami. Cez sneh spoznám malý kríček aj hrčky - pozostatky kvetín.
V žalúdku cítim zmes neidentifikovateľných pocitov. Nikdy som nič takéto nevidela.
Komu to patrí? Kto tu býva? Ako je možné, že niekto žije tak mimo spoločnosť?
Záhrada. Je tu záhrada. Nemôže to byť sídlo lupičov, to by nedávalo žiaden zmysel. A čo dáva?
Otočím sa k chalúpke. Skôr než si ju však lepšie obzriem, rozbúcha sa mi srdce. Komín! Dymí sa z neho! Niekto musí byť vo vnúti. Spanikárim. Neschopná rozmýšľať sa už-už sa chystám vziať nohy na plecia. Vtom sa ale otvoria dvere.
Primrznem k chladnej zemi. Musím utiecť! Alebo to už nemá zmysel? Vyplašenými očami civiem pred seba, neschopná pohybu.
Vynorí sa predo mnou hlava. Vidím sivé vlasy padajúce vo vlnách zo zvráskavenej tváre staršej osoby a milé, modré oči. Žena má na sebe hrubý kabát z kožušiny, menšestrové nohavice a kožené topánky s hrubou podrážkou.
Moje telo doteraz stŕpnuté v kŕči strachu sa uvoľní.
"Dievčatko k nám prišlo, Xavy," otočí hlavu dozadu a komusi oznámi.
Zachrípnutý hlas neznie vôbec hrozivo. I tak sa však nepohnem. Prekvapene žmurknem.
Zahľadí sa na mňa a trochu nedočkavo riekne: "To tam budeš len tak stáť? Poď že dnuka."
Sledujem ako vkročí do prítmia a potom opatrne vykročím sa ňou. Dostávam sa do neveľkej miestnosti. Oproti dverám, kúsok na pravo, v kozube horí oheň. Jeho ohnivé plamene hádžu oranžové svetlo do inak tmavej miestnosti. Na rímse sú položené akési predmety, vrátane zlatých hodiniek. Tesne vedľa mňa, na strane krbu je mäkká tmavozelená sedačka. Na jej operadle sa ospalo preťahuje strakatá mačka. Lenivo zdvíha labky a ježí huňatú srsť. V strede miestnosti tróni perzský koberec a pri stene drevená knižnica s exemplármi s hrubou, koženou väzbou.
Na druhej strane miestnosti, kam zmizla aj staršia pani, je žeravá kovová pec, fádny drevený stolík a pár hrncov. V ruke drží jeden z nich.
"No tak, sadni si," dohovára mi milo. "Tamto, ku Xavierovi."
Otočím hlavu ku kocúrovi, ktorý mi očividne nevenuje žiadnu pozornosť.
Podozrievavo vykročím a ponorím sa do výplne zelenej pohovky.
Podíde ku mne žena s pariacim sa pohárom v ruke.
"Tu máš, jazmínový čaj. Je dobrý na žalúdok."
Zamračím sa a zoberiem ponúkaný nápoj v keramickej hrubej šálke. Nechce ma otráviť?
Pritisnem prsty na predmet a nechávam slastné teplo prechádzať do môjho tela aj napriek tomu, že ma to páli.
Staršia dáma si prisadne ku mne tiež s pohárom v ruke. Potlačím nutkanie sa odtiahnuť. Odpije si z poháru a ja sa prinútim urobiť to isté. Ak nemá protijed, tak to asi prežijem.
"Som Ana," prihovorí sa mi milým hlasom. "A ty?"
"Alexia," zamrmlem.
"Tak, Alex, čo robíš v mojom príbytku?"
"Vy ste ma sem pozvali..." zmätene šepnem.
Zasmeje sa. Cítim sa hlúpo.
"To áno, drahá, to som vskutku urobila. Ale ako si sa sem dostala?"
"Prechádzala som sa a..." A čo? Stratila v myšlienkach? "... zašla ďalej než zvyčajne."
"Tak prechádzala vravíš..." nahlas dume zahrabaná niekde hlboko v myšlienkach s podvedome zamračeným výrazom.
Ostražito ju sledujem, jej pohyby, jej výzor, snažím sa odhadnúť no čo myslí, čakajúc kedy prehovorí. Okolnosti - tá absurdnosť bývania v lese, tá nezávislosť od iných, niečo, čo by ktokoľvek považoval za nereálne - ma núti zistiť viac. Jednoducho to nesedí do sveta, v akom žijeme. Zvedavosť v mojom vnútri sa tlačí von už i ušami.
"Ako je možné, že tu bývate? Tak sama, preč od všetkého... dokonca v lese?" vyhŕknem.
Pozrie sa na mňa a prekvapene zažmurká. Na chvíľu sa na jej starej tvári usadí výraz spachtoša po náhlom prebudený, potom však nadobudne známy vyrovnaný pokoj.
"Dieťa..." vzdychne si, "človek začne mať už dosť toľkej melanchólie, čo panuje v meste."
V hlave sa mi vynorí predstava zdemolovaného námestia a špinavých ulíc. Ľudí, čo spolu nehovoria.
"Keď vieš ako, žiť tu je omnoho pohodlnejšie."
Keď vieš ako? Ako zháňa potravu? Ako dokáže starenka prežiť v revíre divých zvierat?
Uprene ma sleduje. "Vidím, že máš veľa otázok," usmeje sa. "To je dobre. No najprv si v pokoji dopime čaj, nesúhlasíš?"
Nečakajúc na odpoveď si opäť odpije. Neisto ju napodobním.
Mlčky sedíme a lejeme do seba teplú tekutinu. Keď je jej pohár prázdny, položí ho na malý stolček vedľa pohovky a vezme do rúk kocúra. Mechanicky ho hladí po hustej srsti a bezvýrazne pozerá pred seba. Netrpezlivo ju sledujem.
Po pár minútach sa konečne obráti ku mne a vyhlási: "Poď."
Bez slova sa postaví a mne nezostáva než ju nasledovať. Smeruje do kuchyne. Otvorí akési dvere, ktoré som si skôr nevšimla. Vedú do menšej miestnosti bez východu. Na špagáte z jedného konca k druhému visia zavesené suché byliny. Je ich naozaj mnoho. Odkväcnuto visia zo stropu ako diamantové lustre bylinkárok. Sú podobné lúčnym trávam, každá inej veľkosti, s iným kvetom na konci dlhej stonky.
V drevenej škatuli na konci miestnosti sú uložené zemiaky. Blízko v hromádke piesku sídlia mrkvy, vytŕčajúc z jednej strany do priestoru. Vedľa na jednoduchých poličkách sú poukladané v pohároch na zaváranie rôznych veľkostí uhorky, reďkovky a kompóty ovocia. S medeným vrchnákom pokrývajú všetko voľné miesto a striedajúc farby zaváranín vytvárajú mozaiku.
Hľadím pred seba, skáčuc pohľadom z jedného predmetu na druhý, neschopná uveriť čo vidím.
Victoria mi rozprávala, ako sa kedysi žilo.
Ľudia mali doma zvieratá, pole, pestovali zeleninu, strukoviny, vyžili z toho čo si sami zadovážili a viedli pomerne šťastný život.
Potom ale prišla vojna. Bolo príliš nebezpečné niečo veľké vlastniť, boli by ste na očiach, boli by ste iní, mali by ste viac než ľudia postihnutí smrťou blízkych. Zničili by vás. Buď tí, ktorí by vám závideli, lebo oni vo vojne prišli o všetko, alebo sama vojna by sa vám pomstila - tých čo majú najviac, práve tých potrebovali zničiť. Predstavujú hrozbu.
Obyvateľstvo sa radšej utiahlo do súkromia, schovalo kamsi do myšacích dier. Začalo sa obdobie hladu, biedy, kriminality a smrti. Úmrtie v rodine bolo na predpísanom harmonograme dňa. Zrazu nezáležalo na tom, či hockto hral fér. Každému bolo jedno, že vám práve zavraždili matku z chorého motívu zvaného závisť.
Ako sa striedali generácie, bolo stále menej a menej jedincov, čo by malo zručnosti v tomto odbore. Dnes je to niečo, čo sa podobá na zázrak. A ja sa naň teraz pozerám.
"Môj rod už od počiatku patril medzi poľnohospodárov. Najprv to boli nepatrní pracovníci, čo obkopávali role nejakému tučnému boháčovi. Môj prastarý otec bol však veľmi čestný a pracovitý človek. Po jeho smrti našej rodine zostali veľké pozemky. Všetko, čo si vieš len predstaviť. Ovocné sady, kukuričné polia, veľké skleníky uhoriek, dokonca i priestory určené na chov dobytka! Všetci túto prácu vykonávali s radosťou. Keď sa sem však dostali prvý vojaci, veľa sa zmenilo. Museli sme predať náš majetok, no len malú čas z neho niekto kúpil. Pôda bola zdemolovaná, zvieratá zabité a všetko, na čom sme pracovali uvrhnuté k zabudnutiu."
Na okamih postrehnem v jej očiach smútok. Hneď však pokračuje.
"Starý otec sa dal naverbovať do armády a s manželkou a dvoma deťmi sa presťahovali do mesta. Netrvalo to ale dlho, nanajvýš tak rok a postihla ich ďalšia katastrofa. Ich osemročnú dcéru dostala predčasná smrť. Bola obeťou vojny, patrila medzi vedľajšie straty. Pochytil ich žiaľ, no tiež nová nenávisť voči tomu, čo zostalo zo sveta. Rozhodli sa pre zmenu. Jedného dňa sa zobrali a odišli. Všetko, čo poznali bolo buď zničené, alebo okupované. Až sa v ich hlavách zrodil nápad. Bol celkom šialený, no neporovnateľne pozdávajúci sa oproti životu, ktorý viedli vtedy. A tak sa ocitáme tu, dieťa. Využili svoje skúsenosti a obnovili pestovanie, i keď len pre seba. Starý otec zobral so sebou aj nejaké zbrane, i keď sa mu to priečilo. No v oblasti, ktorú nepoznali a kde žili tvory, na ktorých spoločnosť neboli zvyknutý to bolo nevyhnutnosťou. Postupne, keď sa zabývali, zohnali si aj zvieratá."
Anine rozprávanie mi pripomenulo príbehy, ktoré mi Victoria zvykla vravievať. No toto bolo niečo iné. Victoriine povedačky boli pre mňa rozprávky. Rozprávky, ktorým som verila, no predsa rozprávky. Teraz, keď vidím jasný dôkaz mám pocit, akoby sa svet v ktorom som si myslela že žijem začal rúcať. Veď sa rúca.
"Nikdy som si nemyslela že..."
"Že stretneš niekoho z takýmito poznatkami?" zasmeje sa svojská starenka.
Prikývnem.
"Nuž, dieťa, musíš veriť. Divila by si sa, čo všetko je možné," prívetivo sa na mňa usmeje.
Niečo v mojom vnútri mi vraví, že Ana nehovorí o viere v Boha.
Mohla by mať pravdu? Je šanca, že sa vyslobodíme z blázinca lží v ktorom žijeme?
Vynorím sa z myšlienok. "Ja... ďakujem za čaj. Už budem musieť ísť."
"Ísť?" zvraští obočie. "Nuže, ešte zostaň."
"Nemôžem," ospravedlňujúco na ňu upriem oči. "Sestra... Asi ma už čaká."
"Sestra? Zober ju za sebou, keď prídeš na návštevu. Neverila by si, aké to je mať spoločnosť po takom čase."
Oči mi vyhasnú. Stávam sa súčasťou stien, čo ma obklopujú. Som biela farba, čo ich zdobí. Som drevo, ktoré ich kryje zvonku. Nikto ma nevidí, skrývam sa. Chcem len prečkať svoj žiaľ ktorý v sebe roky dusím a vyriešiť pocit neistoty, čo ma lapí do svojich pazúrov vždy keď si uvedomím Victoriine nové ja.
"Iste," monotónne vyhlásim so skleným výrazom.
Upieram pohľad pred seba jemne sa trasúc. Potom sa zvrtnem a ako zbabelec utečiem.
Predieram sa lesom a cez vzlyky prerývane dýcham. Vzduch sa mení na jedovatý plyn a svojou horkosťou mi zviera ústa. Z čiernych očí sa mi valia slzy.
Je to na mňa veľa. Som sama. Blúdim v neznáme, najhoršej verzii skľúčenia, mrznem medzi stovkami pochmúrnych tvárí nevenujúcimi mi pozornosť a keď sa vo vlastnom utrpení zrútim, premknú ma horúce plamene a ja s vreskom padám na zem.
Štyri roky som zadržiavala ten pocit. Chcela som byť silná, chcela som byť ako Victoria. Ale nie som. Nikdy nebudem. To som si neuvedomila.
Padnem na zem. S každou slzou sa cítim stále viac odhalená pravde, bezmocná, akoby to ani neboli slzy ale krv, ktorá zo mňa po kvapkách uniká.
Dusím sa. Stále sa dusím. Victoria... Je tu? Nie je tu? Oboje?
Zatúžim ju objať, schovať si tvár do jej vlasov a cítiť sa chránená. Chcem ju priviesť k Ane, chcem aby bolo všetko normálne.
Objímem si nohy a skloním hlavu medzi kolená. Tma v mojich očiach sa leskne vrstvou sĺz.
"Si v poriadku?" čiasi ruka sa nežne dotkne môjho pleca.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Elizabeth Fallen Elizabeth Fallen | Web | 28. prosince 2013 v 17:42 | Reagovat

Skvelá kapitola a teším sa na pokračovanie... :)

2 Milča Milča | Web | 29. prosince 2013 v 9:39 | Reagovat

Nie, neni v poriadku :D.
Chudák Alexis, to...v téhle kapitolce toho na ni bylo moc. :D
A Viktorie... :D
Nuž, dúfam, že brzy bude dalšia Lexůši :D :P :DDDDDD

3 Yasemin Other Van de Notte Yasemin Other Van de Notte | E-mail | Web | 29. prosince 2013 v 21:45 | Reagovat

Och, to je geniálne :D Zaujímavá idea, páči sa mi ako sa nervovo rúca, je to kruté, ale potom z nej bude nový človek, však? Ak nie tak si po teba prídem a kopnem ťa :-P :D
No makaj s ďalšou kapitolou, som zvedavá aký úchyl ju to chytil :D

4 Calla Calla | 30. prosince 2013 v 9:43 | Reagovat

Nádherná kapitola. Už se moc těším na další. :) :D

5 Scriptie*13* Scriptie*13* | 1. ledna 2014 v 14:41 | Reagovat

Kruci, jak to děláš, že je to vždy tak procítěné a občas z toho běhá mráz po zádech? To prostě není fér! Ale i tak, moc krásná kapitolka. Vážně opravdu moc hezká! :-D

6 Smejky Smejky | Web | 5. ledna 2014 v 15:31 | Reagovat

Ahoj nechceš si mně přidat do SB???

7 Wiky Dream Wiky Dream | Web | 6. ledna 2014 v 17:59 | Reagovat

Ahojky, jen jsem ti chtěla říct, že už mi jde zase počítač, takže už budu zase normálně navštěvovat a konečně se budu moct pustit do dalších tvých příběhů, už se moc těším, dlouho jsem nic nečetla :-)

8 Zoey Zoey | Web | 19. ledna 2014 v 11:34 | Reagovat

Tohle je prostě skvělá povídka :)

9 April & Lexi April & Lexi | Web | 20. ledna 2014 v 22:27 | Reagovat

Ahoj, ak by si chcela, mohla by si si prečítať náš príbeh? :) Veľmi by nás to potešilo, teraz sme s ním začali a radi by sme zistili, či sa ľuďom páči a či máme pokračovať.

10 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | Web | 25. ledna 2014 v 15:56 | Reagovat

Promiň, ale oddělávám si tě z affs.. a věř že mě to mrzí.. a doufám, že na mě nebudeš naštvaná :-)

11 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | Web | 25. ledna 2014 v 15:56 | Reagovat

Promiň, ale oddělávám si tě z affs.. a věř že mě to mrzí.. a doufám, že na mě nebudeš naštvaná :-)

12 Stewartwearm Stewartwearm | E-mail | Web | 23. února 2017 v 0:22 | Reagovat

wh0cd70043 <a href=http://inderal.us.com/>Inderal</a>

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama