Zasvätená diablovi - 5. Časť: ZRKADLO

12. prosince 2013 v 15:07 | Lexi Invicta Van der Spark |  Zasvätená diablovi

Kapitola piata





Keď veľkou okľukou dobehnem domov, vyhýbajúc sa masám davu, pustím sa do prípravy jedla.
Vojdem do našej, mojej, chatrče.
Naľavo, v tmavom rohu, leží na z časti vysušených vetvičkách ihličnanov zničená penová výplň matrace, na ktorej je pohodená deravá deka tmavožltej farby.
Viac napravo stojí starý po domácky vyrobený stolček, na ktorom je položené množstvo vecí.
Schmatnem z neho vreckový nožík, hrdzavé vedro do polovice plné vody a druhou rukou sa načiahnem po úzky ražeň opretý o zničenú tehlovú stenu.
Vonku, za chatrčou, ktorá susedí s rednúcim krajom lesa, mám kamenné ohnisko.
Je to pár odpadnutých kostrbatých častí skál, poukladaných do kruhu okolo popola.
Ale som zaň rada. Nie každý môže nepozorovane rozložiť oheň. Výhoda bývania pri lese.
Malým nožíkom v rukách prekrojím hrubý kus mäsa na viac menších častí a jeden napichnem.
Poukladám malé halúzky na hromádku medzi kamene a zoberiem dva väčšie, šúchajú nimi snažiac sa vytvoriť iskru.
Vydávajú nepríjemný zvuk, ale ohňom oblizovať drevá nepočujem.
Naštvane udriem balvanmi o seba a vytryskne z nich tenučká, oranžová iskra a krátko na to halúzky vzbĺknu.
Pousmejem sa.
Zodvihnem ražeň a jeho koniec umiestim nad plameň. Nasolené, no i tak čerstvé do červená zafarbené mäso za začne opekať. Sadnem si na odťatý peň držiac v rukách palicu s jedlom.
Sledujúc, ako kolotoč červenej, oranžovej a žltej puká pod mojim budúcim obedom mi myšlienky odbehnú preč.
Pred sebou vidím rozbité sklo. Stovky malých úlomkov lemujú kostrbatý plát pomerne hrubej hmoty.
Zvyčajne by som myslela na to, ako sa cudzí predmet dostal k môjmu ohnisku. Však teraz sa táto myšlienka nedostane ani na okraj mojej mysle.
Sklo. V hlave sa mi premieta dnešná udalosť. S rozvahou vylučujem možnosť, že si zo mňa niekto strieľa. Nemá kto. Do vedomia sa mi vkrádajú nové pocity. Bojím sa. Je to niečo neznáme. Nadprirodzené. A neviem, čo očakávať. Však strach zatieni niečo iné. So záujmom rozmýšľam, či je možnosť, že by som ešte niekedy Victoriu videla. Počula jej hlas...
Do očí sa mi nahrnú slzy. No nestihnú vytiecť. Moju pozornosť zaujme niečo nové.

Na skle, čo bolo doteraz číre, za opäť klenú písmená.

Zožeň zrkadlo. Musíme sa porozprávať. -V

***

Victoria cíti, ako jej po líci steká čosi teplé. Do nosu sa jej dostáva vôňa čerstvého, chrumkavého chleba. Zbiehajú sa jej slinky, no neprichádza žiaden hlad.
Je v meste.
Premáva sa po centre, zo strany na stranu a okrem drobných zmien všetko spoznáva. Každučký špinavý stánok, páchnuci kanál, nefunkčnú fontánu i slepú uličku. Doľahne na ňu pocit straty.
Prečo ale smúti? Veď o tomto sa jej ani nesnilo! Je tu, doma.
No nie celkom. Nemôže bežať a schytiť sestru do náruče. Nemôže zabezpečiť, aby sa mala dobre. Nemôže... nič. Len sa pozerať.
No jedno musí. Dobre vie, prečo ju sem poslali a ako sa tu ocitla. Neustále sa obhliada s nepríjemným pocitom, že ju niekto sleduje.
Každú chvíľu čaká, kedy sa pri nej objaví muž s tmavou pleťou a potrestá ju.
Uvedomuje si, že by mala niečo podniknúť... No nechce robiť niečo, čo by neskôr mohla ľutovať. Musí sa poradiť so sestrou. Potrebuje ju.
Uväznená vo vlastných myšlienkach zahliadne svoj odraz v zrkadle.
Patria k malému stánku v strede námestia. Väčšina z nich je rozbitá, ošúchaná, či dobitá, no i tak v nich viditeľne zazrie svoj odraz.
Jemné vlny rebelských vlasov jej padajú do polovice chrbta. Svetlohnedé oči kontrastujúce s bledou pleťou sú položené medzi nežné črty jej tváre, ktorá však ani na oko nevyzerá nevinne. Iskra v očiach a vriaci pohľad jej zabezpečuje, že ju nikto nebude považovať za krehké dievčatko.
Vyzerala ako človek. Žijúci človek.
Zaleskli sa jej oči od sĺz. Vidí no ju nevidia.
Však odprisahali by... Vedľa nej stojí akýsi človek. Má tmavšiu pleť a na milej tvári sa mu už rozliehajú vrásky. Bledomodré oči vyzerajú, akoby ani nepatrili tejto chudobnej osobe. Tak zvláštne sa lesknú a hľadia... Na ňu...?
Aj ona mu venuje pozornosť. Obaja hľadia do to toho isté zrkadla, vedľa seba. Pohľady sa im stretú.
Dievča prebodne šok.
Muž sa jemne pousmeje a na lícach sa mu vytvoria drobné jamky.
"A dokelu," potichu zamrmle Victoria.
Chlap nechápavo zvraští čelo. Victoria pomaly zatne zuby. Začne prerývane dýchať. V hlave má guláš.
A potom sa ohliadne. Vycivené dievča z hrôzou pozerá do svetlých očí, ktoré zmätene prečesávajú priestor hľadajúc postavu s ryšavými vlasmi. No márne.
Modrooký pokrúti hlavou a otočí sa späť. No keď opäť zazrie rozpačitý výraz bledej žienky, o krok cúvne.
Tvár sa mu skrúti do grimasy. Zmesi strachu, šoku a hrôzy.
Victoria je ako zmrazená. Prizerá sa, ako muž bojazlivo civie na jej odraz, no nie je schopná sa pohnúť. Cíti sa rovnako. Nečakala to.
Keď chlap prudko otočí hlavu jej smerom a nič nezazrie, obráti sa späť k zrkadlu. Výraz má ešte väčšmi zachmúrený a svetlé oči mu čo chvíľa vypadnú.
Zrazu sa Victoria preberie. No nie celkom. Jednoducho ujde.

***
"A kde asi?" poviem do vzduchu a s odfrknutím pokrútim hlavou.
Na zaparenom kúsku skla sa začnú objavovať nové písmená.

S... k... ú... s... čítam, ako pribúdajú. S... k... l... á... d... k...u...
Prebehne mnou vzrušenie. Odpovedala! Začínam veriť niečomu, čo by mi dnes ráno nenapadlo ani vo sne.
"Myslíš? Čo ak tam nič nebude?"
Chvíľu sa nič nedeje, akoby premýšľala.
Asi trh.
Zamračila som sa. "Zbláznila si sa? Je ťažké ukradnúť i nejaký hlúpi kus jedla, ktorý sa stráca pri ostatných!"
Po pár sekundách so záujmom dodám: "Prečo vlastne? Ako...?
Dozvieš sa. No musíš to skúsiť. Potrebujem ťa.
Kdesi hlboko v mysli, som sa potešila. Potrebuje ma. Victoria - najodvážnejšie dievča aké poznám - ma potrebuje!
No potom zostal tento pocit zakopaný pod predtuchou o čo sa asi jedná, keď ma ona potrebuje.
No predstava rozprávania sa so sestrou ma nadchne natoľko, že potlačím všetky obavy do úzadia.
Pred očami sa mi mihajú chatrče, zelené stromy a špinavá, fádna cesta. Ignorujem ich. Ignorujem všetko. Som ponorená vo vlastných myšlienkach a nepustí ma odtiaľ strach. Drží ma pod akousi pomyselnou hladinou a dokým sa s ním nevyrovnám, nedovolí mi sa nadýchnuť. I keď je zrejme hlúpy a neoprávnený. V duchu sa modlím, aby som našla, čo potrebujem.
Prejdem zákrutou a predo mnou zatróni menší kopec. Je to hora odpadkov. Pozorujem drobné chrobáčiky vyžívajúce sa v špine ako sa mi pletú pod nohami. V radoch sa vlnia po hline a smerujú kamsi do vlastnej skrýše.
Odvrátim pohľad. Kopa rôznych vecí je dosť veľká. Nie, nie. Je toho tak veľa že nevidím koniec. Koniec malých hôr nepravidelne usporiadaných za sebou. Nevidím, či mám šancu nájsť to čo potrebujem.
Naprázdno preglgnem. Vedela som, odpadky hromadiace sa tu vytvárajú celé zástupy. No nenapadlo mi, že od mojej poslednej návštevy o toľko narastú.
V hlave vypátram jedno staré prirovnanie. Je to ako hľadať ihlu v kope sena. I keď som seno nikdy nevidela.
Pohnem sa dopredu a čoskoro zaborím nohy do rieky prebytočných predmetov. Vo vzduchu sa znáša akási zmes rôznych pachov.
Zatlačím žlč čo sa mi vytvorí na jazyku a začnem hľadať. Prehodím pár roztrhnutých špagátov, penových výplní a roztrhaných vrecúšok.
Potácam sa skrz milióny nepotrebných vecí a vietor mi duje do chrbta. Za oblohe sa zreteľne začne vytvárať tma a oblaky nasiaknu temným nádychom. Vysilené telo poháňam dopredu, vrhám sa do neznáma kvôli obyčajnej nepotvrdenej nádeji. Topím sa v rieke kýblikov a skla. Však zrkadlo nikde.
Začínam pochybovať, že niečo nájdem. Druhá možnosť, ktorá sa mi javila taká vzdialená, zamurovaná za hŕbou šancí venovaných skládke, je teraz nebezpečne blízko. Zatvorím oči a nechám sa kolísať vetrom. Pokojne vnímam, ako sa mi dostáva cez staré oblečenie a štípe na pokožke. V zronenej mysli hľadám spomienku na dievča s rebelskými vlasmi a oddaným výrazom. Na to, ktoré by to tu nevzdalo. Som slabá. Skoro ako reálne vidím blud, čo sa ku mne naťahuje a hladí ma po vlasoch, líci. Nie si slabá, vraví.
To ale nie je pravda. To ona je. To Victoria je tá silná, tá čo vždy vie čo spraviť, čo sa vie postarať.
Ja musím ale tiež. Aspoň teraz. Pre ňu.
Pohnem sa. Je to len otupený pohyb, ale predsa je. A hľadám znovu. Oči sa mi pomaly zatvárajú, ale nútim sa pokračovať. Je tu Victoria, je tak blízko..! Musím-nájsť-zrkadlo. Čo chvíľa sa potkýnam o vlastne nohy.
Až klesnem na zem. Vyčerpaná vyvrátim tvár k oblohe. Silný vietor, ktorý počujem obracať sa v priestore ako pred búrkou, mi pri nočnej oblohe rozfŕka horúcu slzu, čo mi proti vôli vytryskne z oka. "Zrkadlo... Zrkadlo," spod vzlykov sa mi vyderie z hrdla. "Musím nájsť zrkadlo..." ešte tichšie šepnem a v agónii bezmocnosti sa schúlim do klbka. So zatvorenými očami počujem, ako vzdušné víry brázdia po predmetoch a rozhadzujú aj nemožné. Pozorne vnímam tento prostý zvuk, až kým pomaly neupadnem do spánku.
Prebudia ma až chladné kvapky husto padajúce na moju pokožku. Zmätene zodvihnem hlavu. Vo vzduchu sa vznáša šero, akýsi oblak dymu pokrývajúci celý priestor. Z oblohy sa valia kvapky rytmicky dopadajúce aj na moru tvár. Cítim, ako mi ju plní voda.
Roztrasene sa postavím. Celé telo ma bolí a necítim si niektoré časti. Do ochromenej mysle sa mi vrátia pocity. Nechcem sa pohnúť. Len tam stáť a plakať. Každému, kto by ma teraz videl by som pripadala detinsky. Umrnčané dievča, čo stojí na kope odpadkov a plače preto, že nenašla nejaké hlúpe zrkadlo. Je to ale lož. Zovretý žalúdok a premočené oči nehádžu vinu na obyčajný predmet. Neroním som slzy preto, že nemám, čo som hľadala. Zúfalá si míňam tekutiny preto, že som neschopná. Preto, že som sklamala Victoriu. Preto, že aj keď som vždy po tom túžila, nikdy nebudem ako ona.
Lenže to nikto nevidí. Iba plačúce, neznáme dievča.
"Prepáč," zašepkám a vietor odnesie moje slová preč.
Možno tu niekde je, poletuje si nad mojou hlavou a všetko mlčky sleduje. Dúfam, že nie. Nechcem aby ma takúto videla.
Viem, čo musím spraviť. Zohnať zrkadlo. Ale nie teraz. Nemám na to.
Čo ak tam nebude?
Asi trh.
Vidím dobre známe ohnisko. Na tenkom ražni stále tróni už z časti upečené mäso. Vyzerá o čosi zvädnutejšie než si ho pamätám, no stále sa dá jesť.
"Zvláštne že ho nikto nezobral," zamrmlem si pre seba.
Opäť založím oheň a sadnem si na kus žuly.
Prázdnym pohľadom sledujem plameň ako oblizuje drievka. Ich povrch sčernie a oranžové jazyky sa začnú ťahať vyššie k oblakom.
Pripadám si ako on. S iskrou vnútri, nabudená nádejou, až to vo mne vrie. Snažím sa dosiahnuť čosi, čo je ale privysoko. Snažím sa natiahnuť svoje údy, ale márne. Možno mám šancu, je však prázdna, takmer nereálna a raz aj tak pohasne. Presne ako on.
V myšlienkach nastavím mäso nad ohnisko.

Nevidím krvavé ani surové časti a tak tupý nôž zaborím do šťavnatej potravy. Vrátim sa späť do chatrče a z šuplíku vytiahnem čosi, pripomínajúce drevený tanier. Opatrne, používajúc len vlastné nechty, tam zvalím mäso.
Zmučene vdychujem lahodnú vôňu a zatínam si nechty do dlaní, aby som si neodhryzla, kým je to horúce.
Keď dostanem povolenie od vlastnej vôle, chuť sa mi rozplynie na jazyku. Prebúdza môj stiahnutý žalúdok a ostré kŕče bolesti slabnú. Mám pocit, akoby toto, jedlo sťa božie pohladenie, dokázalo zmeniť celý uhol pohľadu na svet. Cítim sa o čosi menej zraniteľná, menej rozhádzaná, menej vykoľajená. Akoby to, že som sa najedla, spôsobilo, že mám silu na čokoľvek.
Zatúlané zrnko piesku, malý zbytok odhodlania prerastie do perly. Prebehla by som aj celý svet, kvôli niečomu, čo si zaumienim.
Ale radšej až potom, čo si odpočiniem.
S touto myšlienkou sa zvalím na penovú matrac.
Dobre viem, že narástla len pevnosť mojej psychickej stránky. Ale i tak som pre to rada.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama