Zasvätená diablovi - 4. Časť: SPOMIENKY

12. prosince 2013 v 15:05 | Lexi Invicta Van der Spark |  Zasvätená diablovi

Kapitola štvrtá





Medzi živými. 12. Január 2198
Niekde, zrejme spod oblakov, i keď ani to nie je isté, sa vynorí duša. Bledá, zvedavá a vystrašená.
Hľadí dolu. Priamo pod ňou sa rozprestiera mesto. Na východe sa tiahne hrubý rad na husto postavených domov. Ich pokazené strechy špicato trčia nad všetkými budovami.
Kúsok viac vľavo duša rozpoznáva špinavé námestie. Zástupy obchodov či stánkov v dezolátnom stave lemujú s odstupom sochu delfína, ktorému chýbala plutva a odpadol pysk v strede námestia. Z vyčnievajúcich, či naopak prepadnutých kamenných kociek dlažby vytŕča zvyšok okrúhleho múriku. Kedysi spolu s delfínom tvorili fontánu.
Viac na západ sú ako mravce rozpŕchnuté stovky chatrčí. Väčšinu tvorí drevená, či ešte stará betónová stena a hrubý kus kože ako strecha.
Dievča - duša - sa zapozerá dole a v spleti cestičiek vidí jednu. Tú, ktorou každodenne chodila. Do centra a späť. Pre jedlo a späť. Nič iné. Iba sa starla o Alexiu.
Smútok zo strateného vystrieda radosť, že všetko vidí znovu. Telom jej prebehne adrenalín a zachvie sa. Pohľadom skúma štvrte a rozmýšľa, kam sa vydať.
Jej prvá zastávka je jasná. Aj keby sa chystala vyhovieť prianiu, či skôr príkazu, toho nedôverčivého muža, najprv si to nasmeruje za sestrou.
Vyrazí. Suchý vzduch jej sviští pod nohami a pláva ním, akoby to bolo celkom prirodzené. Akoby vedela lietať od malička.
Čuduje sa len chvíľu, lebo jej pozornosť upúta niečo iné.
Dole, teraz len pár metrov pod ňou, zazrie dievča. Tmavohnedé vlasy jej v jemných vlnách dopadajú na pás a takmer čiernymi očami fascinovane sleduje dom. Obyčajnú, ošúchanú hromadu betónu. Ale na tom jej nezáleží.
Victorii sa zalesknú oči.
"Alexia!" skríkne, natešená.
Po tvári sa jej rozľahne úsmev.
A dievča hľadí ďalej. Ani s nepohne.
Akoby sa ladný hlas strácal vo vetre, odviaty preč, mimo dievčininých uší.
Victoria si spomenie na slová toho cudzinca. Konečne jej začnú dávať zmysel.
Z našich tiel je popol a ten ťažko hocčo ovplyvní.
"Musím sa vynájsť, musím sa vynájsť..." mrmlajúc si opakuje.
Očami prechádza po detailoch stien, dverí a okien, akoby sa tam mohla skrývať odpoveď.
Ale prišla spomienka.

Malé dievčatko s dlhými mihalnicami a veľkými očami bežalo. Z úst jej vychádzal hravý smiech a ryšavo-hnedý vodopád vlasov vial za ňou, ako vlečka.
"Počkaj!" pípla jej kamarátka a smejúc sa ju dobehla.
Spomalili a začali sa plížiť.
Opatrne našľapujúc sa presúvali k domom.
Malú Victoriu prepadli výčitky svedomia. Mama jej sem nezakázala chodiť, ale aj tak nebude nadšená, že sa potulujú samé. Zahnala tieto myšlienky a kývla na svoju kamarátku.
Obe sa učupili pod oknom. Bosými nohami stáli na tvrdej zemi a na špičkách nakúkali do okna.
Vynorila sa tam akási hlava, no boli schopné zazrieť len spleť vlasov.
"Teraz, Viky!" šepla usmievavá blondínka.
Obe sa načiahli ešte väčšmi a tváre pritisli na chladné sklo. Vydýchli vzduch a keď sa okno zahmlilo, s nedočkavým chichotom prstami vytvorili obrazce.
V tom sa však hlava otočila a z prekvapeného výrazu vznikol nahnevaný.
"Vy nezbedníčky! Už aj odtiaľto padajte! Zase to nezmyjem!"
Drobné mladé slečny zoskočili a pustili sa do behu.
"Utekaj!" so smiechom skríkla jedna.
Druhá jej odpovedala rovnakým gestom. Malé nožičky dopadali na zem ešte chvíľu, až obe zmizli v diaľke.

Victoria hľadí na okno. Nie je si istá, či je to to isté, no vyzerá celkom rovnako. Vekom sa však drevené trámy ošúchali a malebné okenice odpadli.
V hlave sa jej rodí myšlienka. Je naivná, úplne hlúpa, no za pokus nič nedá, hovorí si.
A tak pristúpi.
Obíde tmavovlasé dievča zaháňajúc pomyslenie na to, či by ako duch, mŕtva duša cez ňu prešla, alebo jej dala pocítiť svoju váhu.
Nežmurkne, neodkloní pohľad. Drží ho na Alexii, ako okolo nej prechádza, točí hlavou.
Do očí sa jej nahrnú slzy a na perách zavlní jemný úsmev.
Smutne sleduje rozdiely na jej tvári a tele. Boky má zaoblenejšie, než ju videla naposledy a ostrejšie črty. Okolo tmavých očí, plných pier a nosu sa jej vytvoril bojovný výraz. Vystrašená tvárička dieťaťa je už minulosťou.
Victorii sa zovrie žalúdok. Stále bezmocne hľadí na Alexiu a po líci jej steká veľká slza. Slza, v ktorej sú zhromaždené pocity. Tie smutné, beznádejné, z toho, čo prepásla. Akoby... to už ani nebola Alexia, jej malá sestrička, ktorú večne chráni.
Rýchlo sa otočí a rukou utrie slanú tekutinu.
Nahne sa nad sklo a teplým dychom ho zahmlí. Zaraduje sa.
Funguje to!
Jemné prsty jej kĺžu po chladnom povrchu, ako doň umiestňuje písmená.
V duchu dúfa, že im Alexia porozumie.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama