Zasvätená diablovi - 2. Časť: SPOLOČNOSŤ

12. prosince 2013 v 15:01 | Lexi Invicta Van der Spark |  Zasvätená diablovi

Kapitola druhá





V hlave mi víria myšlienky. Hľadím na nápis, neschopná slova. Som zhrozená, prekvapená.
"To... nie je možné," šepnem roztraseným hlasom pre seba.
Na sekundu sa mi zdá, že všetko v čo som bola ochotná veriť, je pravda. Že ľudia neumierajú. Že tu je čosi silné, čo nad nami vládne. Že svet nie je taký, za aký ho mala Victoria. Je tu nadprirodzeno.
Zarazím sa. Victoria! Ona.... žije? Zmätene sa rozhliadnem okolo seba skúmajúc možný život. Však okrem takmer identických na šedo natretých domov tu nič nie je. Iba špina a nepotrebné časti predmetov, ktoré kedysi na niečo slúžili.
Ani neviem, čo som čakala. Možno náhodnú osobu čo videla zjavenie tiež a preto by som sa nemusela pokladať za blázna. Či skôr Victoriu smelo kráčajúcu ku mne s úsmevom na perách a ryšavo-hnedými vejúcimi vlasmi.
Na povrch sa prederie tá racionálnejšia časť mňa. Nadprirodzené myšlienky idú bokom a nahradia ich pochybnosti. "Určite si zo mňa niekto strieľa," namrzene si zamrmlem popod nos.
Však čosi na kraji mojej mysli stále visí, sťa obesenec s ktorého telom si pohráva vietor a nohy vejú nad úpätím skál. Visí tam niečo, čo si nechcem priznať. Že nikto Victoriu nepoznal viac než z videnia, nieto ešte mňa.
V bruchu mi zaškvŕka. Uvedomím si, aká som hladná.
Väčšina ľudí, ktorých výnimka nie som ani ja, neraňajkuje, lebo na to nemá. Zväčša do seba ľudia čosi natlačia vtedy, keď ich z vnútra príliš hryzie hlad. Pravidelné jedlo je minulosťou už niekoľko generácii.
Posledné, čo som jedla, bol suchý krajec chleba pred spaním. Bol to spálený bochník, ktorý som takmer pred dvoma týždňami sliediac medzi obchodmi našla nechcený a šetrila si ho. Však teraz jeho chuť bola neporovnateľná. Predtým, nerátajúc spálenú kôrku, bol nadýchaný, mäkký, ani všetky drahokamy sveta. V posledných dňoch som sa kvôli netesniacej streche obávala plesne a zoschnuté vnútro priam tlačila do hrdla.
Rozmýšľam, či sa vkradnúť zadnými dvierkami do mäsiarstva, alebo uchňapnúť čo i len pár nahnitých tekvíc voľne položených pri nechránenom výklade.
Len pri jedinej myšlienke na mäso a jeho chuť - chuť niečo poriadneho - sa mi v ústach zbiehajú slinky.
Lenže... je to risk.
Tu nikto nedohliada, či sa ľudia správajú akoby mali. Nikto nedohliada, či ľudia vraždia, alebo nie.
Mäsiarstvo, malá betónová kocka, patrí nízkemu chlapíkovi, ktorému sa na páse večne hompáľa nôž a tučnú tvár zatemňuje nadurdený výraz.
Pri pomyslení čo by sa stalo ak by ma chytil, sa zachvejem.
V bruchu mi znova zaškvŕka. Tento krát pomyslenie na lahôdku neodženiem.

Cez dieru v stene pohľadom sledujem tučného chlapíka ako čosi búrlivo robí rukami upierajúc naštvaný pohľad rovno pred seba. Ukrývam sa za hromádkou starých kolies do vozu, roztrhaných matraci deravých igelitových vreciek.
Zovrie sa mi žalúdok od nervozity.
Vidím ako jeho výraz ešte potemnie a do uší sa mi donesie tiché frflanie. O chvíľu na to sa drevené dvere upevnené masívnymi železnými plátmi prudko roztvoria.
Potlačím strach a chcem vyraziť. No v tom z o pár metrov vzdialenej hromady podobného odpadu vybehne štíhle dievča. Prekvapene sledujem jej nohy ako rýchlo cupitajú smerom k betónovej búde. Nezmôžem sa na jediný pohyb.
Odetá v priliehavých kožených nohaviciach a hustým vrkočom tmavých vlasov vbehne dnu. Nespúšťam z tade zrak.
O pár sekúnd ju vidím prichádzať. Rýchlo beží preč, mojim smerom, v ruke držiac dva veľké kusy mäsa. Neisto sa postavím.
Ako náhle podíde bližšie a ja sa jej lepšie zadívam do tváre, spoznám ju. Je to to isté dievča, ktoré mi minule pomohlo, keď sme sa obe dožadovali zeleniny. Osud naše cesty opäť spojil, ako keď vietor odveje listy k sebe.
Pousmejem sa.
Keď ma zazrie, priezračné šedé oči jej zaiskria a začne búrlivo mávať rukou na pozdrav.
"Ahoj," doširoka roztvorí pery.
"Ahoj," zaskočená odpoviem.
"Prišla si po mäso?"
Udivene sledujem jej reakcie. Zdá sa mi... zvláštne sa s niekým rozprávať.
Niekým iným ako Victoriou.
Váhavo prikývnem.
"Tu máš," nastrčí mi ruku so šťavnatým kúskom pochúťky. "Mne bude dosť."
Zaskočená sa zamračím.
"A pre rodinu?"
"Nemám rodinu," ľahostajne pokrčí plecami.
Nepríde mi to zvláštne. Veľa ľudí žije samých.
Pomaly si zoberiem ponúkaný kúsok.
"Ďakujem."
Rozžiari sa. "Veronica."
"Alexia."
Otvorí ústa, už-už sa jej čosi skĺzne z jazyka, keď je niečo preruší.
Za nami sa ozve rachot a prúd nadávok. Obe sa strhneme. Do mäsiarstva sa vrátil jeho pán.
"Asi by som radšej mala ísť..." šepne Veronica.
Prikývnem. "Tak snáď sa ešte stretneme," usmejem sa.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama