Zasvätená diablovi - 1. Časť: SKLO

12. prosince 2013 v 14:58 | Lexi Invicta Van der Spark |  Zasvätená diablovi

Kapitola prvá





12. Január 2198
Čím idem ďalej, tým ruch za mojim chrbtom ustáva. Na vyziabnutých nohách mám pripevnenú kožu z kravy silno upevnenú okolo členkov čiernou šnúrkou, ktorú nosím len v zime, aby sa mi príliš neošúchala. S každým krokom pribúdajú kamene a ich špicaté časti ma pichajú do šliap.
Ihličnany pokryté jagavým snehom skrývajú medzi sebou posledné rozpadávajúce sa príbytky ľudí. Čoskoro ale úplne zmiznú a špinavý vzduch z mesta vystrieda svieži, čerstvý. Vôňa ihličia mi prebúdzajúca všetky bunky v tele a napĺňa pľúca. Striebristý sneh, aký v meste len ťažko nájsť, sa leskne tak mocne, až spolu so slnečnými lúčmi, čo občas vykuknú spoza tmavých mrakov, ma oslepuje. Som rada mimo pochmúrnej atmosféry mesta.
V diaľke počujem šumot potoku.
Cez ľanové, na kolene roztrhnuté nohavice, mi presakuje chlad. Postupuje hore a slizko objíma krivky môjho tela, až sa strasiem. Zrýchlim tempo. Predo mnou sa vytvárajú obláčiky pary, ako mi vzduch uniká z úst. Vznášajú sa v priestore a ako duch potom pomaly rozplynú.
Moje oči uzrú kryštálovú vodu, ako sa čerí na kameňoch potoka a obteká zamrznuté časti. Mach, ktorý sa obvykle drží kmeňov stromov, je teraz pokrytý hrubou vrstvou snehu. Pristúpim bližšie a zvlečiem zo seba chlpatú vestu z kože jeleňa, ktorého našla Victoria pred piatimi rokmi v lese. Potom nasledujú ľanové nohavice a tričko.
Po kameňoch z ktorých som včera odhrabávala sneh zídem až tesne ku korytu a strhnem zo seba aj provizórne topánky. Pohľad mi padne na svoje nahé telo. Krivky a proporcie vyzerajú vyziabnuto a pokožku mám špinavú, akoby som bola od sadzí. Tmavohnedé mastné vlasy mi ležia na chrbte, spojené do dredov s pripletenými kúskami všetkého, čo sa dá nájsť na zemi.
Končekmi prstov na nohách sa dotknem hladiny. Nohu rýchlo vytiahnem zhrozená nízkou teplotou. Druhý pokus. Nechty. Váhavo vsuniem celú šľapu. Chlad nie je taký intenzívny ako prvýkrát, ale i ak mám pocit, že zmrazil každú bunku v mojom tele.
V ruke zovriem predmet vajcovitého tvaru s béžovou farbou. Je to mydlo, ktoré som raz potiahla v malom stánku na trhu, ktorý sa každý rok koná pred Vianocami.
Vianoce. Aký zvláštny sviatok. Slávi sa ako narodenie Ježiša Krista, nášho spasiteľa, no počula som, že niektorí naši predkovia si pri jeho oslavovaní dávali honosné darčeky. Nachvíľu sa zdržím snívaním, aké to asi mohlo byť. Dostávali každý rok nové šatstvo? Alebo nebodaj mali parádnu hostinu?
Strhnem sa. Nemá to zmysel. Tieto časy sú už preč.
Oboma nohami dopadnem do bahna. Je mäkké, čvachtavé a hoci trochu slizké, príjemná zmena oproti tvrdým cestám v meste. Ja však cítim iba ako mi pokožku oblizuje chlad. Kolená mi s pokojným šumením obteká potok. Dlaňami naberiem vodu a navlhčím si telo.
Viem, že nemám veľa času, lebo by som mohla riskovať podchladenie. Pošúcham béžovú hmotu v rukách a vytvoria sa mi tam bublinky.
Prstami kopírujem každú krivku môjho tela, kĺžem si po pokožke.
Do šliap sa mi najprv slabšie navalí bolesť. Časom pulzuje, zavíja, aby som vyšla z ľadového obkľúčenia.
Zastonám a rýchlo ponorím hlavu. Keď sa nízka teplota stretne s mojou tvárou, zalapám po dychu. Venujem trochu rozvírených bubliniek aj vlasom a vmasírujem to do nich. Pod prstami cítim, ako sa mi uvoľňuje spleť vlasov zo pomyselných okovov špiny. Hlavou prerazím hladinu a rukami vytrasiem mydlo. Bolesť v chodidlách sa stáva neznesiteľnou, skľučuje ma, a tak rýchlo ponorím celé telo, čím ho zmyjem, a rýchlo vystúpim na kameň. Nepríjemný pocit sa zmierňuje, no i tak je stále intenzívny. Pravou nohou si stúpim na druhú, prižmúrim oči, zatnem zuby a zhlboka dýchajúc tlačím chodidlami do zeme, akoby som to mohla zmierniť. Medzi chlpmi mi povieva studený vietor a búši do vlhkej pokožky, až uvidím husaciu kožu. Rýchlo si navlečiem oblečenie trasúcimi sa rukami.

Občas keď sa nudím, idem sa prejsť. Láka ma to k domom. Tým skutočným, nie kadejakým rozpadnutým chatrčiam, či dreveným chatkám s pretekajúcou strechou. Zopár takýchto sa zachovalo na východnej strane mesta, vpravo od trhov.
Prešmyknem sa pavučinou úzkych špinavých uličiek a obídem tak centrum zo severu, vyhýbajúc sa problémom. Platia tu prosté pravidlá - čím rušnejšie, tým nebezpečnejšie. Preto je väčšina ľudí radšej samo, spolieha sa len na rodinu.
Do očí sa mi votrú slzy a pár krát zažmurkám.
I keď... možno nejakú kamarátku mám. Neviem. Raz mi pomohla, keď sme obe striehli pri stánku so zeleninou čakajúc na vhodnú príležitosť.
Asfaltom nedôrazne potreté budovy sa približujú. Victoria mi vravela, že takto pôvodne nevyzerali - ľudia si ich maľovali na všemožné pestré farby a strechy pokrývali červené škridle, čo pramenili dobou náladou a veselo sa usmievali na každého, kto šiel okolo. Lenže teraz by niečo také príliš pútalo pozornosť. A to je druhé pravidlo prežitia - buď nenápadný.
Steny, na veľa miestach ošarpané, majú na sebe šedú vrstvu. Hore sú popribíjané plechy aby cez staré murivo nepretkalo a sklenené okná - nie len obyčajné diery - z časti porozbíjané.
No i tak so záujmom obdivujem tieto stavby a fantazírujem, akoby sa tam asi bývalo.
Myšlienky na teplo, ochranu pred vetrom a okolím ma zarmútia. Cítim sa beznádejne. Bezmocne. Unaveno.
Sklo, tento krát bez šrámov, ktoré z jednej strany bičuje vietor, je na druhej zahmlené. Akoby sa ho obliala akási mliečna farba a odmietala pustiť naše pohľady dnu. No niečo to narúša. Letmo vidím akési čiary pospájané do tvarov. Prižmúrim oči. Nohy ma vezmú bližšie a mne sa vyjasňuje myseľ. Je to nápis. Písmená sú roztrasené, akoby niekto prstom prerazil hmlu a vylial si tam dušu. S ťažkosťami si spájam slabiky.
Ak vie niekto čítať, je to vzácnosť. Mňa to raz učila Victoria. Tvrdila, že človek nikdy nevie čo sa mu zíde. Spomínam skrz roky nepoužívania tejto schopnosti a mozog mi pracuje na plné obrátky. A potom to mám. Následne však stuhnem.
Stojí tam:
Boh neexistuje. Spasil ma diabol. -V

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama