Smrtiaci návrat - 7. Časť: NÁLEZ

12. prosince 2013 v 22:51 | Lexi Invicta Van der Spark |  Smrtiaci návrat

Kapitola siedma





Prišla som bližšie a s trasúcou sa rukou siahla na bránku. Do tváre mi zavial ľadový vietor, rozvíril prašnú hlinu a ako had sa mi obvinul okolo nôh. Pocítila som chladný, hladký povrch na bruškách prstov. Potiahla som a dvere sa pod mojou silou otvorili. Priestorom sa opäť ozývalo až nepríjemné hlboké ticho.
Nepatrne zaškrípali, zaknísali sa a ostali tam, kde ich umiestnil môj pohyb. Bez iných zvukov tento vyznieval ako hnev bohov.
O krok som inštinktívne cúvla.
Pred nami sa v nepriehľadnej hmle črtali kúsky hrobov. Dlhé špice vyčnievali von ako kopije krutých bojovníkov chystajúce sa na nás zaútočiť. Táto časť cintorínu bola o dosť menšia, zužovali ju najmä stromy lemujúce celý obvod. Cez hrubé kmene vsadené hlboko do zeme a koruny tvorené množstvom dlhých tenkých konárov pripomínajúcich ukrutné biče zabárajúce sa pod kožu neprenikalo žiadne svetlo. Napätá som čakala, kedy niečo vykukne spod drevo a nezaútočí. Bola to bariéra, čo nás držala preč od sveta.
Na konci priestoru sme videli čosi väčšie, tvarom pripomínajúce pomník.
Pohla som sa dopredu, Emmery za mnou.
Zmes strachu a nepríjemného pocitu sa do mňa zahryzovala a na tele mi naskákali zimomriavky.
Hroby najbližšie pri rozbitej kedysi dláždenej ceste sa pomaly vynárali z hmly. Splynuli sme s oparom držiacim sa pri kamennom hranole. V kruhoch na zemi sa začali tvoriť vzdušné víri. Lenivo prechádzali nad chladným povrchom krytov čo delili mŕtvych od svetla a ďalej sa plazili po tráve zlovestne si pískajúc temnú pesničku. Odtrhla som odtiaľ zrak v naivnom strese, že by sa dávno zosnulí mohli prebudiť. V obitom náhrobku nad mojou hlavou sa tiahli ručne vyrývané písmená zničené časom. Z ozdobného písma som s ťažkosťami rozoznávala slová.

Sit interfecti sunt fures
Nech obete chamtivosti nájdu pokoj

"Sit interfecti sunt fures," prečítal Emmery. "Zlodeji nech sú zabití."
Naprázdno som preglgla.
"Našťastie že my nie sme zlodeji."
"Áno. Našťastie," hlesla som stále s hrôzou upierajúc zrak na nápis.
"Neviem presne čo sme tu chceli nájsť," po chvíľke strašidelného ticha sa ozval Emmery, "ale nie je to tu."
Pokrútila som hlavou. "Musíme sa dostať bližšie."
Zamračil sa. Pohľad mu padol k pomníku. Mierne opálená tvár ešte z leta sa mu rozžiarila nápadom, ale sekundu na to zelené oči vybledli hrôzou.
"Ako...?"
"Otec mi raz vravel...." začala som sa prechádzať do kruhu, snažiac sa vybaviť si zahmlenú spomienku. "Vravel, že hrob nie je na pevno zavretý, lebo tu on a zopár jeho kolegov robili výskum." Zamračila som sa. "Ale neviem si spomenúť, ako ho otvoriť."
"Možno tu bude nejaká páka, o ktorú sa náhodne oprieme a ukáže nám cestu," uškrnul sa.
"Jasné, prečo nie?" sarkasticky som predhodila.
"Napríklad," dramaticky nadvihol prst, "táto socha."
Prešiel popri časti kde boli uložené telá a rukou siahol na bledú, hrozivo vyzerajúcu sochu. Bol to akýsi muž vytesaný do už ošarpaného kameňa, ktorý si jednu ruku nemotorne pridŕžal pred výskajúcimi ústami. Druhú mal kŕčovito vystretú za seba, akoby volal o pomoc, ktorá nikdy neprišla. Hlava mu držala trošku nakrivo, svietili na nej oči bez zreničiek, akoby bol slepý, ktoré so šialeným výrazom vyvracal hore.
Striasla som sa.
Keď sa ho Emmeryho ruka dotkla, moja naivná, detská časť, akoby dúfala, že sa nám naozaj otvorí čarovný priechod. Nič sa však neudialo.
S úsmevom som nad ním pokrútila hlavou.
"Skôr si myslím," povedala som, keď pristúpil späť ku mne, "že to bude niečo... jednoduché, praktické."
Dvoma prstami som prešla po chladom povrchu hrobu, jemne ho hladiac. Mozog mi fungoval na plné obrátky.
Potom som si ho všimla. Malý hrbolček, ledva badateľná medzera v kameni. Sklonila som sa bližšie, prstom sledovala jeho líniu až na počiatok. Ale... to nebola prasklina. Teraz som to už videla. "Medzera" sa tiahla dokonalým rezom pozdĺž celého náhrobku. To nebolo len neúmyselné poškodenie, bol to celkom nový kameň.
Emmery sledoval moje pohyby a stuhol spolu so mnou.
"Wow," šepol skôr z ohromenia že sme to našli, než zo samotnej veci.
"Poď, musíme to potlačiť," nabádala som ho.
Pristúpili sme zozadu k objavu a zapreli sa. Očakávala som poriadnu váhu, ktorú len-tak-tak premôžeme, ale pohlo sa to prekvapivo rýchlo.
Objavila sa pred nami stuchnutá, čierna diera. Okolo betónových stien, ktoré sa týčili z podzemia až k vzduchu, sa šíril chlad. Vysielal do vlhkého podnebia pri nás svoje temné úponky a do nosa nám zavial pach, aký cítiť v pivniciach.
Naklonila som sa bližšie, v snahe vidieť, čo sa nachádza vo vnútri. Pohľadom som pozerala to temna, nekonečnej ničoty obkolesenej jediným priestorom, aký sa dá nájsť. Jama bez konca.
"Toto... toto som nečakala," preglgla som.
"To je hrobka?" spýtal sa so záujmom a strachom Emmery.
Prikývla som. "Očividne."
Načiahla som sa a ponorila ruku dnu. Obalila mi ju čiernota, sledovala som, ako mizne v prázdne. Obaja sme s Emmerim vystrašene civeli pred seba rozhodujúc sa, či vkročiť. Vytiahla som ju von, chcela som, aby všetky moje údy boli opäť na svetle, lebo z tmy vo vnútri sa mi prevracal žalúdok - čakala som, kedy odtiaľ niečo vyskočí a lapí nás do svojich chápadiel smrti. Počas pohybu som na niečo narazila. Orosený kov mi kĺzal pod pokožkou a vankúšikmi prstov som kopírovala krivky predmetu v snahe zistiť, čo to je. Do bezodnej hĺbky sa pred nami klenul labilný rebrík.
Spomenula som si na ocka. Ľahostajnosť ostatných, keď som rečnila na pódiu. A odhodlanie, že s tým musím niečo spraviť.
"Mám ísť prvá?" otočila som sa k Emmerymu.
Skôr než stihol odpovedať, vstala som a nohami sa dotkla kraju zatuchnutej diery. Bojovne som vystrčila bradu a zaťala zuby.
Ruky mi dopadli na starý kameň, keď som sa silou zaprela pokladajúc nohu na prvý stupienok. Podrážka sa mierne pošmykla, ale potom som stála pevne. Posledný krát som sa zadívala nad seba, na drahocenné svetlo, predtým, než moja postava po kúskoch zmizla v tme.
Snažila som sa striasť pocit nezmývateľného slizu a ruky pokladala na stupienky rýchlejšie. Ovinul ma chlad čo v podobe vlhkosti presekával cez oblečenie a po chrbte mi jedna po druhej precválali zimomriavky. Mokré tmavé steny sa tiahli v miernej zákrute len kúsok pod rebríkom. Cítila som sa obkľúčená - sama v úzkom priestore, bez možnosti návratu a s nevedomím, čo ma čaká dole.
Teniska vydala čvachtavý zvuk keď som s ťažkosťami dopadla.
"Môžeš ísť dole!" zakričala som do tmy. Hlas sa mi strácal v priestore, bála som sa, či prišiel k cieľu.
Ale o pár sekúnd na to som počula pomaly zostupovať postavu. Nervózne som prešliapla.
Zvuky, silnejúce keď sa blížil, sa ozývali tunelom ako ozvena. Podrážky zaškrípali.
"Čo... čo urobíme teraz?"
"V takejto tme asi nič," zamračila som sa.
Pristúpil k stene. "Možno tu bude nejaký vypínač." Počula som, ako sa jeho prsty šmýkali to mokrej stene, bez jediného výklenku. Topánky vydali v spojení s vodou čvachtavý zvuk keď sa presunul ďalej do neznáma. Jeden krok, dva... Náraz. Akýsi predmet, ktorý som cez nepriehľadnú tmu nevidela, pod silou Emmeryho nôh zarachotil a duniac sa nepravidelne odkotúľal preč. Intervaly zvuku mi búšili do uší podporované ozvenou vznikajúcou v uzavretom priestore. Znovu zaznelo ticho.
"Čo to bolo?" šepla som.
Emmery sa zohol a šmátral rukou v prázdne. Keď jeho prsty narazili na predmet, postavil sa. Chvíľu bolo ticho, narúšané len našim prerývaným dychom a šramotením toho čo držal v rukách. A zrazu - svetlo. Bledý lúč prebíjajúci temnotu pred nami ma na chvíľu oslepil, až som si rukou nemotorne prikryla oči. Potom ale hodil svoje svetlo spásy na predmety, čo nám boli do teraz neznáme.
Boli sme v širšej miestnosti. Bola strohá, bez jediného predmetu a tvorili ju mokré, kamenné steny. Časom zničené múry si ale držali svoj tvar. Ďalej od nás sa priestor zužoval do úzkej chodby. Po vysokom strope ktorý na jednom mieste prerastal do kruhovej šachy kadiaľ sme prišli stekali pramienky vody. Kopírovali nerovnomerný povrch a v kvapkách potom dopadali na zem. V ušiach mi znelo pravidelné "kvap, kvap, kvap."
Za nami v stene sa klenul úzky prieduch.
Pozrela som na zdroj svetla. Emmery v ruke držal útlu železnú baterku, z ktorej vychádzal silný bledý lúč. Dole mu pri nohách ležala rovnaká.
"To tu museli nechať tí vedci," konštatoval.
Prikývla som a zohla sa po voľnú baterku.
Pohľadom so ešte raz rýchlo prebehla priestor.
"Asi by sme mali ísť tade," rukou som pokynula k úzkej chodbe.
Keď sme sa pohli, čvachtavý zvuk za vynímal v hlbokom strašidelnom tichu. Rozliehal sa po celej miestnosti odrážal od vysokého stropu a stien a odrážal späť. Potom pomaly zanikol.
V priechode bolo už menej mokro. Akoby sa všetka vlaha vsiakla do starých kameňov, ktoré takmer obopínali naše telá. Pripomenulo mi to staré vínne sklady. Aj tam som sa cítila stiesnene a pivničný pach mi nerobil dobre. V hlave mi už bežali predstavy, ako sa nepríjemne úzke steny približujú a približujú, na oko nenápadne. A keď sa už nebudem mať kadiaľ hýbať, uväznená pod zemou, mi dokrčia telo.
Ulička ďalej zabáčala do miernej zákruty. Bola som nervózna, že nevidím, čo nás čaká.
Na zátylku som cítila Emmeryho teplý dych. Prebehli mi po tele zimomriavky. Bola som rada, že je tu so mnou. Že nie som sama.
Priestor sa zväčšil. Ocitli sme v novej miestnosti. Krivolaké kamene medzi sebou zvierali viac vzduchu. Cez husté šero slabo prechádzali lúče svetla, ktoré nám v malom množstve dopriali rúrovité diery v strope. Vychádzali z kupolovitého stropu zasahujúc kamenný pult so zabudovanou miskou v strede miestnosti.
Prižmúrila som oči a pohla sa to preskúmať.
"Počkaj," dotyk Emmeryho dlane ma zastavil.
Nechápavo som sa zamračila.
"Nevieme, či tu nie sú nejaké pasce, alebo nástrahy..."
"Pozeráš priveľa Indiana Jonesa," prevrátila som očami. "Ocko tu pracoval. Pochybujem, že ak tu aj náhodou niečo bolo, ešte to neodstránili. "
Zrak mi padol na pár sôch pokorne kľačiacich pri úzkych stĺpoch, ktoré zdobili kraj schodov oddeľujúcich ma od hlavnej časti miestnosti. Ruky mali vystreté dopredu, snažiac sa na niečo dosiahnuť. Do tvárí im vytesali rovnaké vydesené výrazy, ako soche vonku. Akoby uzreli diablovu tvár a prosili. Prosili kohosi, aby ich spasil.
Odtrhla som od nich zrak a opatrne prešla po schodoch. Keď sa mi prsty dotkli kameňu, čupla som si. Bol drsný a chladný, rovnako ako všetko pekelnej hrobke. "Pult" bol obdĺžnikového tvaru, i keď už časom zaoblenými hranami.
Očami som sledovala líniu doň vytesanej kresby. Z každej strany ho zdobila tá istá, no neboli celkom symetrické. Kde-tu bol malý, nepatrný výbežok, ani autorove nedokonalé ruky. Však jedným som si bola istá. Zobrazujú ruky. Také isté, ako na sochách pri schodoch. Vystreté hore, do neba, žobrajúce o milosť.
V spomienkach sa mi matne vybavilo ockove rozprávanie. Sedela som mu vtedy na kolene a napäto počúvala. O tom, ako pred pochovaním mŕtvym odobrali z tela krv a uložili ju do kamennej misy lebo verili, že im to zaistí prechod do neba.
"Obradná miska," zašepkala som skôr pre seba.
"Čože?" opýtal sa Emmery, ktorý zachytil zvuk môjho tichého hlasu.
"Obradná miska," zopakovala som hlasnejšie. "Mŕtvym z tela pustili krv a neskôr im to malo zaručiť posmrtné šťastie, akýsi prechod do neba."
"Och..."
Opäť som sa postavila a oprášila piesočnatú špinu.
Pohľad mi spočinul na kamenných boxoch, ktoré s odstupom lemovali do polkruhu obradnú misku.
Bolo ich trinásť, pravidelne usporiadaných. Tvarom pripomínali terajšie rakvy.
Hneď som vedela, čo do nich pre stáročiami dali. Zamrazilo ma.
"Emmery...?" preglgla som. "Myslíš, že by sme mali...?"
Hryzol si do pery, fľochol na mňa pohľadom a prikývol.
Potlačila som strach do úzadia a váhavým krokom podišla k hrobom.
Veľká, kamenná nádoba sa týčila predo mnou, zaplňovala mi zorné pole a ja som tam stála, neschopná pohybu.
Vycítila som na sebe Emmeryho pohľad a radšej sa pohla.
Presunula som zrak na predmet. Hľadala som štrbinu, jemnú medzeru, či čokoľvek iné, čo by nasvedčovalo otvoru.
Po celom obvode sa tiahla čiara, ktorá tvorila časť priestoru medzi dvoma kameňmi, vytvárajúcimi veko a spodok.
Spokojne som sa usmiala.
Zatlačila som, napla svaly z celej sily. A... nič. Nepohlo sa to ani o milimeter.
Na ruke, tesne pod prstami, som pocítila čísi dotyk. Jemnú, teplú ruku.
"Počkaj, vyskúšam to," opatrne ma odsunul Emmery.
Stále som cítila zimomriavky z jeho dotyku.
Zaprel sa a s privretými očami zaťal zuby. Sledovala som každý jeho pohyb a s očakávaním mnou prebehlo aj množstvo zimomriavok, prisávajúcich sa na moju pokožku. Veko s chrčaním povolilo.
Opatrne som nahliadla. Čierne vlasy mi padli do tváre.
A zalapala som po dychu.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Wiky Dream Wiky Dream | Web | 25. prosince 2013 v 17:46 | Reagovat

tak to končí dobře no, už jsem uplně napnutá co tam bude a ona jen zalape po dechu a konec, už se těším na pokračování, sice je to fakt strašidelný, ale dostalo mě to :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama