Smrtiaci návrat - 6. Časť: HMLA

12. prosince 2013 v 22:47 | Lexi Invicta Van der Spark |  Smrtiaci návrat

Kapitola šiesta





Keď som išla domov, prechádzal mnou strach. Nepochádzal z našej budúcej výpravy, to mi akurát poskočil žalúdok od vzrušenia, akoby mi v ňom poletoval akýsi hmyz a narážal do stien. Vliekla som sa pomaly, vystresovaná z možnej reakcie mamy. Podišla som ku dverám, opatrne načúvajúc a stláčajúc kľučku. Bolo zhasnuté, v tme som patrne rozoznávala obrysy kuchynskej linky, prechodu do obývačky a schodisko. Po špičkách, snažiac sa nevydať žiaden zvuk, som sa modlila, aby sa neotvorili dvere a nevybehla z nich mama. Minula som do Renovu izbu a presúvala sa k svojej. Lenže moje neprajné očakávania sa naplnili. Jedny z dverí sa otvorili a vystrčila sa z nich mamina hlava. Zakliala som. Keď ma uvidela, prižmúrila oči. No ja som v nich videla len beznádej.
"Čo to bolo, Lauren?"
Mám sa ospravedlniť? Za čo? Že chcem ľudí ochrániť?
Zaťala som zuby a hrdinsky vystrčila bradu. "To, čo je správne."
Diera bezmocnosti sa ešte prehĺbila. Hnevá sa, či je sklamaná?
"Porozprávame sa ráno," sucho vyhlásila a bez jediného ďalšieho pohľadu na mňa zavrela dvere.
Preglgla som.
Bolo mi to ľúto. Nie však môjho činu, ale uhlu, z akého sa naň pozerá mama. Že ju robím smutnou.
Potichu som šla do izby a zaspala.

Nespokojne som prevalila na druhú stranu a zaborila hlavu do mäkkého vankúša. Všetko ma pichalo. Perina, matrac, plachta. Mala som pocit, akoby sa mi malé ostne z bavlny zabárali do kože a nenechali ma spať. Naštvane som sa posadila a bezmocne udrela rukou. Blikajúce hodiny na nočnom stolíku hlásili 7:30. "A to je nedeľa..." zafrflala som popod pery. Vstala som z postele a myšlienky mi ubiehali k včerajšku.
Pódium. Emmery. Mama. Plánovaná výprava.
Hodila som na seba oblečenie a čo najtichšie odcupotala dolu. V kuchyni som sa ešte zastavila, odkrojila dva kúsky z makovníku ako provizórne raňajky a vybehla von.
Len čo som opustila teplo domova, ovanul ma studený vietor. Rozvial mi ebenové vlasy na všetky strany a prenikal cez vyšívaný vzor svetra, čo mi chránil telo. Chlpy sa mi vztýčili a husia koža objavila na miestach, kde sa ma dotkol chlad. Odhryzla som si a vychutnávala, ako sa mi koláč rozplynul na jazyku. Hlad, čo som nevedomky mala, pominul.
Cesta trvala dlhšie než včera, keď som sa pohodlne viezla autom. Chôdzu mi spomaľoval aj prudký vietor, čo neprestával duť. Už som bola pri námestí, kde ešte stále stálo čierne pódium. Podišla som k miestu, kde sa včera tlačila masa ľudí a zahľadela sa na to tmavé drevo. Videla som tam seba. Ako rozprávam a všetci počúvajú. Nie sú ticho, počúvajú. Keď sa zdalo, že by sa mi mohlo dariť, prišiel ten človek, čo začal vlnu odporu.
Zahnala som tie myšlienky a poobzerala so okolo. Až teraz mi napadlo, že síce sme určili miesto stretnutia, ale nie čas. Zaúpela som, no zbytočne. Na vzdialenejšej lavičke sedel chlapec. Mal orieškové vlasy a zdvihnutú hlavu. Zachytila som bod jeho pohľadu. Vo výške, kdesi nad nami, krúžil nad budovami sokol. Ladne kmital krídlami, vznášal sa vo vzdušných víroch. Hnedé perie vo vialo vetre. Vyzeral majestátne.
"Ahoj."
Prekvapene sa strhol, no len čo mal zazrel na tvári sa mu vyčaril úsmev. "Nevedel som, kedy prídeš. Tak som ťa čakal."
Zasmiala som sa. "To si nemusel," pokrútila som hlavou.
"Takže, kam to bude, slečna?"
"Musíme zájsť za cintorín, do tej staršej časti."
"Tak poďme," vstal z lavičky.
Zarazila som sa. Po boku sa mu hompáľal meč v pošve. "To je nám načo?" ukázala som naň.
"Toto?" zasmial sa. "Na obranu," vážne prižmúril oči a namieril mi špičku kordu ku krku. Nadvihla som jedno obočie a sledovala, ako sa z jeho vážnej masky vytvára spontánny úsmev. Obaja sme prepadli smiechu.
"Možno to budeme aj potrebovať," dodala som potom už vážne.
"Dúfam, že nie."
Vydali sme sa z námestia, mieriac k cintorínu. Ako sme tak kráčali čím ďalej tým viac od domovu, prepadla ma úzkosť. Správne pracovanie mozgu potláčali výčitky svedomia, neprajný hostia pochádzajúci z toho, čo som urobila mame. Najprv ju prekvapím tým prejavom a na druhý deň zmiznem bez stopy. Jedno viem ale naisto. Nebude sa hnevať. Mám ale obavy, že v lesklých, kedysi tak vysmiatych očiach zazriem opäť ten pohľad, čo včera.
Kríky okolo nás hustli, ako sme ma blížili k nášmu cieľu. Asfalt pod našimi nohami bol už starý a v jeho štruktúre sa nachádzali veľké trhliny. Dlho tu už žiadne auto nebolo, všetci chodia pešo. Ako sme sa vzďaľovali, mizol za nami aj ruch mesta. Jediný zvuk vytváral štrk šuchotajúci pod našimi topánkami. Tu bol aj spev vtáka vzácnosťou.


Kútikom oka som sledovala, ako sa Emmerymu rozšírili oči. Ohromene civel pred seba, snažiac sa dovidieť na koniec plotu, čo sa týčil pred nami. Bola to ohromná železná konštrukcia, akoby brániaca vchod do pekla, vysoká zopár metrov, ktorej ostnaté konce ste mohli len rozmazane zahliadnuť kedysi v hmle. Reagovala by som podobne, kedyže to vidím prvý krát. Nechala som ho, nech sa vynadíva, no keď už mi strnuli končatiny od nehýbania sa, nervózne som ho potiahla preč. Pristúpila som k takisto čiernej kľučke a po stlačení potiahla. Dvere vydávajúce jediný zvuk v okolí sa s vŕzganím otvorili.
Hmla, visiaca na vrchu plotu vyzerala skôr ako menší oblak tvoriaci množstvom priezračných ligotavých kvapiek. Cintorín ale vpíjal docela inú, na pohľad mliečnu hmlu, ktorá sa držala pri studených, kamenných hroboch a vnikala do zvädnutých kvetín v mraze ležiacich na nich. Po chrbte sa mi rozšírili studené iskričky v podobe zimomriavok.
"Vyzerá to tu strašidelne," konštatoval Emmery.
Opatrne, obzerajúc sa, či z bielej prikrývky niečo nevyskočí, sme sa pomaly roztrasene presúvali po vydláždenej ceste dozadu, k staršej časti. Zrakom som fľochala po hroboch. Mramorové, vyleštené sa časom preriedili a striedali ich tie staršie, z hrubého kameňa.
Maria Deavlttová. Senneva van Oskaiová. Dan Alexi. Mená som nespoznávala.
Keď moderné drahé náhrobky vymenili rozpadnuté kríže s latinskými nápismi a zvláštnymi, zanikajúcimi obrazmi, boli sme takmer na mieste. Vpredu som videla bránku. Takisto bolo kovová, no zďaleka sa nepodobala na tú, ktorá tvorila hlavný vchod. Táto bola menšia, siahala mi ledva po boky, a všelijako vykrivená. Nezdalo sa, že by ju v poslednom čase menili. Plot, ktorý sa tiahol od nej až k tmavým stromom na kraji veľkého obkolesenia, mal v sebe diery a bol obrastený ťahavými rastlinami, ktoré ho takmer celý pohltili. Akoby sme sa chystali vstúpiť do iného sveta.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wiky Dream Wiky Dream | Web | 21. prosince 2013 v 10:14 | Reagovat

fakt hrozně se mi líbí ty popisy, nečekala jsem že bych si to dokázala takhle dokonalé představit zvlášť když to není česky, ale je to fakt hodně dobré

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama