Smrtiaci návrat - 5. Časť: TICHO A HLAS

12. prosince 2013 v 22:44 | Lexi Invicta Van der Spark |  Smrtiaci návrat

Kapitola piata





"Čo to robím?" potichu som zaúpela.
Túžobne som sa obzrela za seba. Gumený koniec látky, čo obkolesoval kostru stanu za pódiom jemne zavial lákajúc ma preč. Ešte stále je šanca ujsť... Potriasla som hlavou.
Spamätaj sa, Lauren, spamätaj!
Musím to spraviť, lebo sa nič nezmení. Prešiel popri mne niekto. Opatrne som viac zaliezla za stôl. Duniace kroky sa mi zbystrili pozornosť. Jeden, dva, tri, štyri... Ticho. Už je na pódium. Stisla som zaťaté päste silnejšie.
Musím sa pripraviť.
"Dámy a páni!" zvolala moderátor príjemným hlasom.
"Vítam vás na 23 treťom ročníku festivalu založenému na počesť založenia nášho mesta! Dnes vás čaká naozaj bujný program a nepochybujem, že sa budete zabávať! Teraz však privítajme starostu nášho mesta, pána Vincenta Kruzátora." Moja chvíľa. Teraz alebo nikdy.
Prebehol mnou adrenalín, zovrel sa mi žalúdok. Striasla som sa. Vykukla som zo svojej skrýše a skrz celý stan sa prirútila až ku schodom k pódiu. Opatrne som nazrela dnu a po zistení, že tam nik nie je, rozhodne vkráčala do stredu upierajúc nervózny zrak na nohy.
Obvyklý šum stíchol. Všetci pozerali na mňa. Podišla som k mikrofónu. Zahľadela som sa do davu a očami skákala z tváre na tvár hľadajúc tú maminu. A našla som ju. Jediné, čo som na nej mohla registrovať, boli bledomodré oči naplnené hrôzou. Venovala som jej ospravedlňujúci pohľad. Prepáč...
"Vítam vás, dámy a páni na dnešných oslavách!" preniesla som s odhodlanou maskou. "I keď len pár hodín po pohrebe môjho otca," zazrela som na tých troch. Nervózne do seba štuchli lakťami a kývli hlavou ku mne. "Očividne sa všetci dobre bavia."
"Ale je čas na oslavy? Sú veľmi predčasné," odmlčala som sa. "Hrozí nám nebezpečenstvo." Zvedavé oči davu sa pozerali na mňa, dodávali mi energiu.
"Vysatí," predniesla som, "nie sú len rozprávky. Smrť môjho otca je dôkazom."
Bolo to zvláštne. Ľudia naokolo neboli len ticho, oni počúvali. Počúvali každé jedno slovo, každú slabiku čo som povedala a uvedomovali si ju.
"Bola nám varovaním! Musíme niečo spraviť, inak skončíme ako on." Nikto, dokonca ani bežne štebotajúci vták nevydal čo i len hláska. "V hrobe," smrtiaco som zašepkala.
Však doteraz stopercentne ohromený dav niekto narušil. "Hlúposť!" ozvalo sa zozadu. "Áno, vymýšľaš si!" pridal sa ďalší. "Je to nereálne!" zašvitoril ktosi a medzi prítomnými sa vzbudzoval celkom nový, nesúhlasný šum. To už na javisko vletel nahnevaný starosta.
"Čo toto má znamenať?!!" zrúkol, však nikto mu nevenoval pozornosť. Pozorovala som len ľudí, ako na mňa pokrikovali nadávky a slovami ma zhadzovali dole.
"Choď preč!" "Zmizni!" "Si trápna!" Stuhnutá som na nich vyvaľovala oči.
Takto to dopadnúť nemalo!
"Ja si myslím, že má pravdu," protest preťal mužský hlas.
Zase zavládlo uznanlivé ticho.
Pozrela som sa na toho odvážlivca čo už stihol pristúpiť na javisko. Bol vyšší, s mohutnými ramenami, rozcuchanými vlasmi orieškovej farby a studenými zelenými očami. Akoby na žiarivej jarnej tráve vyrástla námraza.
"A ty si kto?" spoznala som hlas prvého protestanta.
"Volám sa Emmery Sunders," zvuk, čo vydávali jeho hlasivky sa rozľahol hlbokým tichom. "A tvdrím, že toto dievča vraví pravdu," otočil hlavu ku mne a studená tvár čo ukazoval svetu zmäkla v krásnom úsmeve. Nadvihla som kútiky úst vďačná za jeho záchranu. Ktovie, ako by to celé dopadlo.


Znova som sa pozrela na svojho záchrancu, ktorý teraz kráčal vedľa mňa. Ako tak spokojne kládol nohu pred nohu, nevedela som si predstaviť, že tieto milé usmievavé črty vkladali strach do rozbúšených sŕdc mojim protivníkom. Ale to, ako všetci rázom stíchli, keď zamatový hlas - jeho hlas - prerušil výkriky protestujúcich sa nedá ľahko zabudnúť.
Tesne predtým, než moja ponížená duša zazrela priateľský úsmev, kútikom oka videla i zatnutú čeľusť a nenávistný pohľad plný opovrhovania. Posledné, čo by som si mohla želať by bolo, aby patril mne. Tak studený, viac než ľad.
Znova sa mi v hlave odohrávala tá scéna, znova som videla tie strašné udalosti. Pevný, surový dotyk na mojej ruke. Sila, čo ma strhla dozadu a proti mojej vôli ťahala späť. To, ako som sa metala, vzpierala železnému zovretiu policajtov. Ich bezcitnosť. Rozmazane som vnímala, ako starosta pristúpil k mikrofónu a zaštebotal ospravedlňujúce slová, ktoré však neboli úprimné. Ospravedlňoval sa za mňa? Potom sme už obaja - Emmery a ja - ležali zvalení na tvrdom, chladom asfalte za hlavným stanom, kde som sa predtým skrývala. Skrátka vyhodení. Nežiadaní.
"Čo budeme robiť?" nečakane sa otočil Emmery a odhalil žiarivé zuby.
Usmiala som sa. "Najprv, by som ti chcela poďakovať," neisto som začala. "Neviem... ako by to bolo bez teba dopadlo."
"To nestojí za reč..." namietal.
"Nie. Naozaj. Vďaka," po poslednom slove som zdvihla zrak a dlho sa mu zahľadela so očí. Vnímala som tú zastretú zelenú, pozorovala, ako sa jeho zorničky rozšírili v pochopení.
Pokýval hlavou a naznačil úsmev. Opätovala som ho.
"Odkiaľ vlastne si? Nespomínam si, že by som ťa niekedy v meste videla..."
"To si ani nemohla," decentne sa zasmial. "Prisťahoval som sa sem totiž len nedávno, aj keď môj otec tu býval už predtým." "Sú rozvedení," po chvíle dodal.
"To mi je ľúto..."
Pokrútil hlavou. "Myslím, že to skôr mne by malo byť tvojho otca ľúto."
Strhla som sa. Ocko...
"Počuj... Mali by sme niečo urobiť. Po tom tvojom výleve..."
"Nie, chápem," zastavila som ho rozmýšľajúc, či sa ma len snaží odpútať od minulej témy, alebo to myslí vážne. .
Prikývol. "Takže čo navrhuješ?"
V mysli sa mi opäť objavil rozbúrený dav. Ako kričali, nadávali.
"Myslím, že by sme mali pozháňať dôkazy," rozhodne som vyhlásila. "Potrebujeme niečo, aby nám uverili," myseľ mi pracovala na plné obrátky.
Emmery sa zamračil, na čele sa mu vytvorili vrásky z hlbokého premýšľania. "Ako ich chceš nájsť?"
"Neviem," tiež som zvraštila kožu pod vlasmi. "Ale... musí tu byť niečo." Emmery na mňa so záujmom hľadel.
"Niečo... stále. Nie len akési "fantazírovanie" dvoch študentov. Musíme nájsť niečo, čo nám nemôžu vziať."
"Myslím, že máš pravdu. Chce to niečo hmatateľné, čo nemôžu vyvrátiť, alebo pokladať za výmysel."
"Áno, ale jediné dôkazy o ich existencii sú..." rozžiarila som sa. Že mi to nenapadlo! "Na cintoríne. V ich hroboch." "Neviem síce, či tam niečo nájdeme, ale za preskúmanie to stojí," dodala som s chladnou hlavou.
"Celkom určite," pritakal Emmery a vyvrátil oči k oblohe. "No asi nie dnes. Čo chvíľa bude tma."
"To by sme nemali riskovať. Čo zajtra? Mohli by sme sa stretnúť tam kde dnes."
"Súhlasím," usmial sa. "Ale teraz by som mal už ísť. Budú ma zháňať. Dávaj si pozor," žmurkol a obrátil sa na odchod. Po pár krokoch sa ale zastavil a otočil späť ku mne. "Ako sa vlastne voláš?" "Lauren," odvetila som tiež s úsmevom na perách.
"Krásne meno. Takmer ako princezná," s veselým smiechom sa uklonil, zakýval mi a potom sa konečne vydal na svoju cestu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wiky Dream Wiky Dream | Web | 21. prosince 2013 v 10:04 | Reagovat

už se to začíná vážně pěkně rozjíždět..
Emmery vypadá hodně zajímavě :-) jdu na další kapču

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama