Smrtiaci návrat - 4. Časť: FESTIVAL

12. prosince 2013 v 21:27 | Lexi Invicta Van der Spark |  Smrtiaci návrat

Kapitola štvrtá





Preprávane som dýchala. Čerstvý vzduch mi vbiehal do pľúc častejšie a telo sa mi pomaly uvoľnilo. Prišla úľava. Trochu som sa upokojila, no myšlienky mi vždy smerovali len za seba, do lesa.
A potom som sa ocitla tvárou tvár strachu. Nie takému, ako keď vás prekvapí niečo, čo ste nečakali a stuhnete, mierne šokovaný a až po chvíli ste opantaný surovou hrôzou. Taký nie. Tento strach bol horší. Lišiacky, zmestil sa i cez tú najmenšiu štrbinu v stene ktorá ohradzovala moju myseľ. Taký dôrazný, že zaplnil každú jednu bunku v tele a pomaly, pomaličky, do nej zasielal svoje výboje, až vám po chrbte prebehli zimomriavky a potom vás dlho-predlho trápili nočné mory, i keď bol ešte deň.
Zahľadela som sa na to miesto. Za žiarivo zelenými stromami, z ktorých napriek všetkému vyžarovala dobrá energia, som zazrela tie tmavšie, pochmúrnejšie. Črtali sa iba kdesi v diaľke, na ceste, ktorou som prišla, no i tak naháňali strach. Vyzerali iba ako nepatrné pahýle, ale hustá šedá hmla krúžiaca okolo nich ich robila odpudivými, akoby tam niekto zomrel. Odvrátila som pohľad.
Idem radšej domov.
Prichádzala som po asfaltovej ľudoprázdnej ceste snažiac sa nemyslieť na predchádzajúce udalosti. Mierne som krívala a bola celá bola ufúľaná od blata, čo sa mi prilepilo nielen na tvár. Ignorovala som ho.
Členok, koleno, predlaktie, všetko ma bolelo.
Takmer šliapajúc len na jednu nohu som okolo zhusťujúcich sa domov prešla až k tomu nášmu. Bol stredne veľký domček krémovej farby s kusom dokonalého trávniku na dvore a množstvom rôznofarebných kvetín zdobiacich aj jeho prednú časť.
Vystúpila som na jediné dva schody čo ma delili od dverí a stlačila zvonček.
"Kde si bola?" otvorila mi jemne podráždená mama.
"V lese, potrebovala som si prečistiť hlavu," bezstarostne som odvetila.
Áno, bezstarostne, no len do dokým som zreteľne nevyslovila slovo les a pred očami sa mi opäť odohrávalo to strašidelné šialenstvo.
Ledva badateľne som sa roztriasla. "Mami, oni - " Čo to robím?!! Neuverí mi, bude ma mať za blázna a akurát mi vynadá. "Čo? Kto oni?"
"Ale nič," pokrútim hlavou a nasilu sa usmejem.
"Čo bude na obed?"

Všetci traja sme sedeli za stolom. Mama s Renom viedli hlúpu konverzáciu o nejakej veľkej dráhe pre hračkárske autá, z ktorej bol Ren tak rozjarený a ja som len unudene špárala vidličkou v stejku.
Tupým pohľadom som pozerala na tmavomodrý tanier špinavý od smotanovej omáčky myšlienkami ubiehajúc preč. Do lesa. K otcovmu hrobu. K Vysatým.
"Lau, choď sa obliecť, ideme do mesta," oslovila ma mama a vytrhla zo zamyslenia. Strhla som sa.
"Prečo?" nechápavo som zvraštila obočie.
"Je Deň zakladateľov mesta. Oslavy, spomínaš?" odvetila, akoby ju to otravovalo.
"Nemám náladu na oslavy," zašomrala som.
"Nevymýšľaj," zahriakne ma, "musíš sa dostať medzi ľudí, pomôže ti to prestať myslieť na otca."
Zamračila som sa.
"A budú tam aj kolotoče?" spýtal sa Ren s rozžiarenými očami.
Mama sa zasmiala. "Myslím, že áno."
"Tam musíme ísť," zvýskol. "Lauren, Lauren, prosím, prosím, poď!"
Vzdychla som si. Čo mám robiť? Sledovať, ako jeho žiarivé oči pomaly vyhasínajú a zračí sa v nich smútok? To nedokážem. "Dobre," zamrmlala som nenadšene.
"Juchúúúúú!" vyskočil zo stoličky a trielil do izby rukami robiac lietadlo. Usmiala som sa. Občas sa to s ním dá vydržať. "No poď, Lau, ideme sa obliecť aj my." Prikývla som a vstala.

Mierime späť do mesta, ale tento krát nie v dlhých, tmavých róbach. Mám na sebe pohodvejšie oblečenie - svetlomodré obtiahnuté ďžíny a čierne converzky.
Čím ďalej tým viac som aj cez zavreté tmavé okná počula väčší a väčší šum. Nad budovami vyčnieval kúsok z lode, ktorá viezla výskajúcich ľudí čo sa vyžívali v pocite prevráteného žalúdka. Ren si stískal ruky a každú chvíľu vydával rozradostnené zvuky. Autá na uliciach sa zhusťovali a keby sme šli ešte ďalej, nenašli by sme parkovacie miesto. Mama zastala v menšej uličke a zvyšok trasy sme museli prejsť po svojich.

Z každej strany mi do uší doliehali útržky rozhovorov. Stovky stánkov s dlhými radmi, množstvo pochúťok a perníkov, čo rozosielali svoju omamujúcu vôňu všade naokolo neminuli ani mňa. Zbiehali sa mi slinky. Všade v hustom dave pobehovali deti s balónmi uviazanými okolo predlaktí a baviaci sa tínedžeri. Zábava bola v plnom prúde.
Rozhliadla som sa po dave. V masy podobných ľudských hláv som zazrela skupinku troch starších chlapov držiacich pivo. Smiali sa. Spoznala som v nich otcových priateľov, boli dokonca aj dnes na pohrebe. Zvláštne. Títo ľudia, takzvaní "priatelia" tu ledva pár hodín po poslednej rozlúčke pijú a zabávajú sa, akoby sa nič nestalo.
Skľučoval ma smútok. Sklamanie. Nechcem nikoho, aby večne smútil za spomienkami na Lucena, ale trocha úcty by nezaškodilo, nie? Chcem jediné. Presvedčenie, že to nie sú falošní pätolizači tváriaci byť priateľmi kvôli istým výhodám. Toto by si otec nezaslúžil. Myslím, že to boli dokonca aj jeho kolegovia. Pracovali s ním na... Pátraní Vysatých.
Preglgla som. Treba niečo spraviť, lebo čoskoro všetci skončíme. Doslovne. Odvrátila som pohľad. Predo mnou sa týčilo javisko - vyvýšená čierna plošina s veľkými reproduktormi na bokoch. Na vrchu stál muž ťukajúc prstami do mikrofónu. Skúška. Za chvíľu bude zahájenie slávnostného otvorenia. Bude tam plno... Stuhla som. To je ono!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wiky Dream Wiky Dream | E-mail | Web | 16. prosince 2013 v 18:26 | Reagovat

To se ti povedlo, je to naprosto dokonale popsané, uplně jsem se do toho vžila.. Fakt umíš dokonale popisovat a ten konec je dobrý, myslím, že vím co udělá.. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama