Smrtiaci návrat - 3. Časť: BEZ DYCHU

12. prosince 2013 v 21:19 | Lexi Invicta Van der Spark |  Smrtiaci návrat

Kapitola tretia






"Au!" zaúpela som snáď po tisíci raz, keď auto znova nadskočilo a udrela som si hlavu.
"Počúvaš ma vôbec?!!" zrúkla mama.
"Áno," zafrflala som mračiac sa na ňu.
"Ako si to mohla urobiť? Takto nás zosmiešniť..." hystericky rozhadzovala rukami.
"Lebo klamal," ostro som jej skočila do reči.
"Lauren..."
"Ty snáď veríš, že sa zabil sám?" vyštekla som. "Máš o ňom takú slabú mienku? Otec. Nebol. Blázon," posledné slová som znovu precedila pomedzi zuby.
"Pozri," vzdychla si, "nikdy som nebola úplne presvedčená tými jeho rozprávkami... No nemyslím si, že by Lucen niečo také spravil."
Zamračila som sa. Ako mu môže neveriť?
Stará guma na pneumatikách zapišťala, keď auto zastavilo pri dome. Obe sme vystúpili. Mama zamierila k obyčajnému domu s veľkým trávnikom, no ja som si potrebovala prečistiť hlavu. Nemala som náladu na dlhé hodiny trápneho ticha deprimujúco znejúceho v dome. Ani jedna z nás nechcela viesť priateľské rozhovory.
Zamierila som na iné miesto. Tiché, plné pokoja a čerstvého vzduchu. Jediné, kde som dokázala zabudnúť na problémy. Do lesa. Odbočila som z jej cesty a bez slova sa vydala svojou.
Kráčala som rýchlym, svižným krokom po vlhkom betóne, náhliac sa preč. Vo vzduchu bol už od rána hmlistý opar, ktorý však silnel s prichádzajúcou búrkou. Prešla som pár fádnych nezaujímavých ulíc až som sa ocitla pri ceste, za ktorou som mierila.
Rad silno zelených stromov "chránil" vstup do lesa, ako staré egyptské sochy. Na chvíľu som zastala a kochala sa toľkou čistou krásou.
Moje vytúžené miesto.
Sledovala som útlu cestičku, až som sa dostala do cieľa. Pod nohami mi ležala mäkká lúčna tráva, z ktorej kde-tu vyrastali drobunké, často zvädnuté ružové kvetiny a v pozadí šumel potok. Sadla som si na veľké navlhnuté brvno a premýšľala, nechávala unášať zlé spomienky studeným vánkom.
V okolí nebol ktovieaký výhľad, zorné pole mi zacláňali vysoké stromy, čo sa nachádzali všade. Tak som len sedela a upierala zrak do zeme.
Premýšľala o minulosti, mame a ako ju vlastne milujem, bez ohľadu na to, čo sa deje. Moja zvedavá myseľ zablúdila aj k otcovi.
Videla som ho reálne, až príliš. Akoby tu bol, existoval, nie len sťa nehybnú bielu figurínu v rakve. Tmavohnedé vlasy, žiariace oči a milý úsmev.
Po líci sa mi skotúľala slza. Už som videla niečo iné, menej nadchýnajúce. Bledú príšeru, režúcu jeho krk. Stuhnutý výraz a zmučené oči. To ako ochabol, ako ho vymazali zo živých. Zobrali mi najdrahšiu vec.
Po chrbte mi prešli zimomriavky, ale do tela vbehol hnev, pomsta. Nedovolím, aby sa to stalo znovu.
Prekrížila som si nohy a zaklonila hlavu. Ťažké viečka som nedokázala dlhšie udržať nad očami, až mi klesli dolu. Pod rukami som rozmrvila vlhkú kôru a nechala sa unášať tichom. Niečím, čo nikdy nič nepokazí. Nekonečným a hlbokým, sťa bezsenná noc.
No tu som odrazu začula zvuk. Zelené papradie pár metrov odo mňa sa stále kymácalo od pohybu. Zreteľne sa mi zvuk stále držal v ušiach. Svišťanie.
Asi nejaké zviera...Pokrútila som hlavou, a už-už sa chystala opäť prepadnúť pokoju, no tu sa to ozvalo znova. Strhla som sa. Len na stotinu, nanosekundu, som kútikom oka zahliadla postavu.
Tak toto nebolo zviera.
Rozmazaný fľak, kdesi za hŕstkou husto rastúcich stromov - presne ako keď pohnete fotoaparátom skôr, než stihne cvaknúť a zachytiť spomienku na fotopapier.
Lenže potom zastala. Len jemná silueta, nejasné obrysy tmavého tieňu - no predsa som si bola istá, že tam bola. Mozog nestihol vyhodnotiť správnu reakciu, lebo neznámy bol preč. Jednoducho, ako keď vietor odfúkne list.
"Si naivná!" po chvíli nič diania som si zanadávala.
Nedokázala som sa ubrániť najtemnejším predstavám, toho, čoho som na bála najviac. Nie vlkolak, či upír, akému by sa pripisovali takéto schopnosti. Myseľ mi spracovávala inú myšlienku - niečo, čo by ani šialené fanúšičky Twilight ságy nechceli zažiť. Vysatí. Predstava, že jeden práve prebehol predo mnou, mi zvyšovala úroveň strachu na najvyššiu možnú hladinu.
V ten okamih som bola ako zamrznutá. Potriasla som hlavou a uvoľnila skľučujúci pocit v žalúdku.
"To sa mi len zdalo..."
"Vžúúúúm," ako ozvena sa rozľahlo lesom.
Stuhla mi krv v žilách. Prudko som sa otočila. Zase nič. Zrakom som prechádzala po každom šedom kamienku, žiarivej rastline a mohutnom strome, sledujúc niečo nezvyčajné. Uši nastražené, telo napnuté pre prípadný nečakaný núdzový únik.
Za mnou to zaznelo znova. A znova. Strhla som sa, celé telo mi až po okraj naplnil strach, zahmlil myseľ - nemohla som uvažovať. Do kruhu, stále rýchlejšie a viac, krútil sa mi celý svet. Vystresovaná som sa otáčala okolo osi, vyvaľujúc oči na po každé nový zdroj pohybu. Srdce mi zbesilo tĺklo, prehlušilo by aj najväčší zvon na kostolnej veži. Nebola som schopná pochybu, nohy som mala ako priklincované.
Ja tu neumriem!
Hlava mi nestíhala kmitať do strán, tak rýchlo teleso bežalo. Okolo mozgu ma zvierala pomyselná oceľ, najtvrdšia z celého vesmíru, odmietala vypustiť rozumné myšlienky dnu či von. Z vnútornej strany som sa však bránila, silno búšila so týchto okov a vyžadovala, aby ma pustili. Potom sa mi niečo pohlo. Uvedomenie. Musím ujsť!
Tak sa stalo. Uháňala som. Podpätkové ihličky sa mi zabárali do mäkkej zeme a obmedzovali pohyb. Dlhé čierne gotické šaty mi zákerne potkýnali nohy, viali do cesty. Každú chvíľu som sa skláňala pri zemi, lež zúbožený bezdomovec, v čistej biede možno aj na poslednej, osudnej ceste.
Pevné korene v zemi vytŕčajúce na povrch sa akoby spikli, a vždy vytŕčali svoje nadurdené konce, len aby ma stiahli k zemi, obnaženou tvárou k smrti.
Pridala som. Potkýnajúc sa o vlastné končatiny som si surovo prerážala cestu skrz prírodné nástrahy. Pľúca mi ošľahával plameň, zvieral ich, nemal ma rád a prial mi krutú smrť. Nevládala som. Zahmlieval sa mi zrak, moje vystresované rýchle pohľady za seba boli stále častejšie.
Potom som uvidela som nádej. Prichádzala v podobe východu z tohto temného lesa, čo sa mi znechutil.
Vydrž! Kričala som samej sebe v duchu.
Už som sa blížila, strom čo strom som bola bližšie k vykúpeniu, strom čo strom som upadala ďalej do temnoty. Nohy mi ochabovali, mozog naplnený studeným strachom poriadne nepracoval.
No už som tam bola, jediným veľkým skokom som vybehla na krásnu zelenú lúku, úplne pokojnú, no čo je najdôležitejšie, nebol na nej jediný strom za ktorým by sa mohlo skrývať nebezpečenstvo.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Wiky Dream Wiky Dream | Web | 14. prosince 2013 v 13:43 | Reagovat

hustý, ten zběsilý úprk, nemohla jsem otrhnout oči, bylo to vážně hodně napínavé, už už  jsem si myslela, že se nedostane pryč, ale zvládla to :-)
paráda

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama