Hviezdy (Across the Universe)

12. prosince 2013 v 15:54 | Lexi Invicta Van der Spark |  Jednorázovky

Hviezdy


Vždy keď som doma z postele hľadela strešným okom na oblohu, bola som ohromená. Atrament rozliaty na nedosiahnuteľnom nebi mi každý krát vyrážal dych. Posiaty miliónmi ligotavých gúľ čo sa ako striebro leskli v prítmí zabraňoval spánku.


Celé hodiny som civela pred seba, sledovala ako po jednom pribúdajú. Držala som oči otvorené tak dlho, až kým mi príliš neoťaželi viečka a nezakryli ich. Potom som upadla do spánku.
Vlnami fantázie som sa vznášala do vlastných neprebádaných zákutí, ale vždy, v každom jednom sne, ma vniesli vysoko, nad atmosféru, čo najbližšie k hviezdam. Predstavovala som si ich podobne. Ako biele, žiarivé slnká žiariace každé na svojom území, obkolesené temnotou, ktorú ich svetlo prebíja, ako keď zlo a dobro proti sebe zápasia.
Och! Ako som sa mýlila!
Odvtedy, každý jeden deň, som nemyslela na nič iné. Pripadala som si ďaleko. Chcela som byť pri ich svetle, žiare, takmer na dotyk.
Chcela som letieť do vesmíru.

Teraz, keď som tu, vidím ten rozdiel. Hviezdy nie sú len svetielka prebíjajúce nekonečnú ničotu. Oni tvoria priestor. Sú ohromné. Lesknúce sa všade na okolo, až sa mi z nich krúti hlava. Akoby vytvárali žiariacu hmotu v ktorej sa dá plávať. Uložené vo farebnej kolíske, raz ružovej, o kúsok zas zelenej. Pripomínajú mi ohňostroj, aký sme mávali na Nový rok. Ale je ich viac, omnoho viac. Sú všade, obklopujú ma. Trbliecu sa v nekonečnom priestore, akoby boli jediné, čo existuje.
Túžobne načiahnem ruku. Zastaví sa mi na okienku.
Sú ešte krajšie než som si predstavovala.
Chcem ísť ďalej. Chcem ísť bližšie.
Rozhliadnem sa po lodi. Kozmonauti, ktorí sú tu s nami, niekam zaliezli. Pri ďalšom okienku stoja dvaja ľudia a rovnako udivene hľadia na hviezdy. Kovové steny ich ale držia príliš ďaleko.
Pohľad mi skĺzne k zabarikádovaným dvierkam. Nikto neráta, že by ich niekto použil.
Opatrne sa k nim priblížim. Posuniem stoličky, čo sú o nich opreté a tie s vrzgotom uhnú. Zatlačím páku a dvierka sa automaticky otvoria. Opatrne urobím krok dopredu.
Som v ďalšej miestnosti, oveľa menšej. Vzduch je tu chladnejší a páli ma v krku. Pri každom výdychu sa vo vzduchu objaví obláčik bielej pary. Železo, z ktorého je celá miestnosť, je nepríjemne čierne a temné. Sála z neho chlad a pomaly sa mi zabodáva pod kožu.
Po tele mi prebehnú zimomriavky.
Na ľavej strane sa tiahne dlhý panel s množstvom gombíkov. Sú čierne, červené, žlté aj zelené, každý inej veľkosti a tvaru. Do očí mi bije ten najväčší, krvavo červený. Stojí pri ňom nápis. Otvoriť. Odtrhnem od neho pohľad a pozriem pred seba. Hmota, pripomínajúca sklo, odhaľuje žiarivý vesmír a láka ma k nemu.
Ruku načiahnem k tlačítku. Zaváham. Prsty mi spočinú centimeter nad ním, vo vlhkom chlade. Zrakom fľochnem späť do vesmíru, tam kde ma to vždy najviac lákalo. Milióny hviezd sa na mňa usmievajú. Zavriem oči a - kožou sa dotknem studeného povrchu. Takmer cítim, ako gombík dosiahne svoju najnižšiu úroveň. Všetko je ako spomalené. Uvedomujem si, čo robím. Spätne pátram v spomienkach, rozmýšľam, či je čo ľutovať. V tom momente sa východ otvorí. Vyhodí ma to von. Som sama. Všade je ticho. A hviezdy. Nevydávajú žiaden zvuk, len sa mi vpíjajú do očí takou silou, až z nich slepnem. Obklopujú každú bunku môjho sveta, tvoria ho. Nevidím nič iné, len hviezdy. Trblietajú sa všade naokolo, zakrývajú ma ružovou žiarivou prikrývkou. Nič ma neobmedzuje. Plávam medzi nimi, som tam, kde som chcela.
Trvá to ale len stotinu. Vesmírne vákuum na mňa tlačí, ničí mi pľúca. Trhne mnou bolesť. Silná, prebúdza všetky zmysli, šialené od nej. Búši do mňa, pulzuje, až dosiahne svoj ciel. Akoby mi v sekunde zlomili všetky kosti v tele.
Zomieram. Ale aspoň som medzi hviezdami.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama