Cesta do reality snov

12. prosince 2013 v 15:50 | Lexi Invicta Van der Spark |  Jednorázovky

Cesta do reality snov


Tak dosť!" učiteľ Lawrence treskol päsťou do stolu až mu obeleli hánky a triedou sa rozliehalo hlboké ticho vystrašených študentov.
Bol to vysoký chlapík, s čapatou plešinkou a orlím nosom, ktorý trávil dni nadávaním, akí sme my neschopní, leniví a nespoľahliví.


Len som si lenivo vzdychla a unudene oprela bradu o ruku, ktorou som sa podopierala.
"To nedokážete dávať ani chvíľu pozor!" rozčuľoval sa. "Dejiny sú významné! Aj počas vojny!"
"No to isto..." zamrmlala vedľa mňa Ivan.
"Keby ste sa poriadne učili, možno by ste boli aj pripravený, keď Lord Akavard zaútočí od severu! Niečo by ste o ňom vedeli, mohlo by vám to pomôcť brániť sa!"
Vo vnútri sa smejem. Naozaj je taký naivný, alebo sa nás len snaží presvedčiť, aby sme venovali pozornosť jeho prvotriedne nudným rečiam? Keby niekto zaútočil, ani Boh nám nepomôže!
V Savile, v pochmúrnej krajine na západe Menefónu, rozsiahleho kontinentu uprostred ničoho, nanajvýš tak frustrujúco nekonečných oceánov, bola aktuálne príšerná situácia.
Ľudia žili v strachu. Vysielali deti do škôl a v momente, čo sa vrátili späť pozatvárali spráchnivené okenice na maličkých drevených domčekoch a tvárili sa, že neexistujú.
Ulice boli ľudoprázdne. Nenašli by ste na nich nič okrem špiny, odpadkov a zopár neidentifikovateľných predmetov.
Všetci si vtĺkali do hlavy, že takto prežijú, že toto ich ochráni. Strácali poňatie o realite, hladovali po ilúziách, čo by ich aspoň na chvíľu upokojili.
My, náš spolok neplnoletých sme si jediní zachovávali chladnú hlavu. Alebo sme nefantazírovali.
"Nie, pán Lawrence, tieto vaše informácie by nám boli úplne nahovno, keby niekto zaútočil," venovala som mu provokatívny úsmev.
"Alexandra!" zrúkol. "Už toho mám plné zuby! Vypadni z triedy!" očervenel až po samotné korienky takmer neexistujúcich vlasov.
Neprestávala som sa usmievať a ladne rozrazila staré dvere.
Už je to tu zase. Stojím pred špinavým vchodom našej nepodarenej školy a podupkávam nohou. Je to tretíkrát po tento týždeň čo ma niekto z učiteľov vykopol. Otec ma zbije. Zamrazilo ma. To nebude dobré.
V srdci mám však plamienok, malý, ani z tej najminiatúrnejšej sviečky, ale nebojácne sa trepoce skrz nové zážitky. Jediná spomienka, jediná myšlienka na neho mu dodáva životnú silu, aby nezhasol a z tmavého knôtu nezačal stúpať temný dym utrpenia. Philip. Ten, ktorý ma miluje, človek, pre koho sa oplatí bojovať.
No nič... pomyslela som si a poskakujúc sa vybrala hlinenou cestou domov.
Pod ošúchanými koženými topánkami ma pichali kamene. Blížila som sa k neveľkému roľníckemu domčeku, ktorý trochu zaostával za centrom dediny.
Všade navôkol vládlo bezchybné ticho. Rodičia neboli doma, farbami hýriace vtáky nepískali svoje zvyčajné pesničky. Aj vietor utíchol.
Nie žeby to bolo nepríjemné, po dlhom dni moja hlava mohla konečne vypustiť nahromadenú paru a vyfučať, inak povedané, uvoľniť sa.
Pohladzovalo ma a upokojovalo, dlhými chápadlami prebúdzalo vo mne tú najlenivejšiu časť, aby sa o nič nestarala.
Veď čo ak si všetci len dali pauzu? Nemusia predsa celý deň premrhať doma...
Vymanila som sa z pomyselného zovretia a v mozgu sa mi dačo pohlo. Uvedomenie.
Somarina. Keď za šestnásť rokov rodičia neopustili dom, iba ak zašli na jarmok do Kráľovho mesta nakúpiť, čo si sami nedopestovali, prečo by to robili teraz? Nechávali majetok napospas lupičom?
Tak som sa teda šla hrať na zveda.
Zakrádala som sa po fľakatej tráve a kde-tu skrčila, aby ma nik nevidel - istota je istota.
Spomenula som si na tie šťastné letné dni ako sme s Ivanom pobehovali pri našom dome a vo vánku trielili do našej "Tajnej skrýše" v lese. Detstvo. Niečo tak krásne, lenže nič netrvá večne.
S Ivanom sme sa prestali stýkať, keď si jeho otec otvorili Kováčstvo v Kráľovom meste a sami sa tam presťahovali. Vídame sa len v škole, no málo kedy prehovoríme čo i len slovko.
Smutne som si vzdychla a šla skontrolovať Šaza, môjho verného tátoša.
Stajňa, obyčajná drevená búdka so šmirgľovou strechou tam stála, ale živého stvorenia v nej by ste nenašli.
Na zemi sa povaľoval starý kýbeľ s trochou ovsu vovnútri, udupané seno a na stenách viseli zdemolované podkovy. Vo vzduchu zostával konský pach, no zviera čo by ho vytváralo chýbalo.
Môj Šazo je preč.
Pomaly som si začala uvedomovať, že tu niečo nehrá. Kam sa všetci vyparili?
Dumajúc som sa vrátila pred dom a rozhliadla sa; naivná túžba niekoho zazrieť neumierala.
Okolo mňa sa po kopcoch vlnila dlhá pláň lemovaná tmavými stromami, čo sa naťahovali vysoko prevysoko až svojimi drevenými pahýľmi vnikali do rozbúreným šedých mrakov, čo obkolesovali oblohu a odmietali uvoľniť priestor pre lúče slnka.
Kdesi v diaľke, tam, kde končia kopce a rastie vysoká tráva, tam niekde nízko pri zemi, som zazrela pohyb. Matný, ledva by sa dalo uveriť, že nejaký vôbec je.
Prižmúrila som oči v snahe rozpoznať viac. Bod sa pomerne rýchlo približoval, uháňal cez rozvírený prach a smeroval priamo ku mne. Prebehol mnou strach.
Každému som sa vysmievala do tváre, kto básnil o ich príchode, no ukázalo sa, že ten ľahkomyseľný som tu bola ja. Preglgla som. Radšej by som ich bola nerozpoznala.
Valili sa, na mocných tvoroch mierili ukončiť naše biedne životy, zvierajúc v rukách kopije. Na hlave im vo vetre majestátne pofukovalo perie čo zdobilo kvalitnú prilbu.
Dupot kopýt silnel, prichádzala skaza. Nespúšťajúc z nich oči som začala nervózne ustupovať.
"Za slobodu!" zrúkol veliteľ.
Ako mexická vlna sa pokrik šíril ďalej, zamoril celú lúku.
Čože? Slobodu? Nie sú oni tí, čo utláčajú náš? Zamračila som sa, no odrazu všetko do seba zapadlo. Tie výpravy, odkiaľ dovliekli toľko mučeníkov, až bol nimi zaprataný celý hrad. Vraj: "Treba zničiť nepriateľa, lebo on zničí vás."
Držali nás v strachu, lebo oni sami mali obavy, že môžeme odhaliť pravdu a lepší život bez priťažkých daní, ktoré priemerný občan nemá šancu splatiť.
Títo dobrí muži útočia na nič netušiacich ľudí, aby sa sami zachránili a nastolili mier. Všetci sa ale obrátia proti nim, Kráľove vojsko ich roztrhá na kusy, pomaly nechá vyhasnúť každý jeden život a Král tak získa nekončiacu hierarchiu.
Och nie. Philip. Len tak, z čista jasna, ako keď cez oblohu prefrčí blesk, mi do hlavy vbehla myšlienka.
Stále je šanca, že ľudia zo severu vyhrajú a všetko vysvetlia, môžeme žiť šťastne. Predtým však odrovnajú každého, kto sa postaví na odpor.
A Philip je v armáde. Bude bojovať za to, čo pokladá za správne.
Strhla som sa. Do žíl sa mi napumpoval adrenalín a vystrašene som sa pustila do bezhlavého behu.
Alexandra bežala. Celú silu upierala do jedinej myšlienky: zachrániť ho. Ruky jej lietali, v očiach sa odrážalo šialenstvo. Ústa mala otvorené, ale dychom nestíhala. Prebehla riadny kus cesty, nohy jej kmitali, srdce divoko tĺklo v hone dostaviť sa na čas. Potom môže byť neskoro.
Kričala. Posledný kúsok vzduchu, čo ju delil od omdletia vypustila do toho mena. Jediného meno, čo sa jej akurát zmestilo do mysle.
"Philip!" vydralo sa jej z hrdla.
Do očí sa jej tlačili slzy, nevládala ďalej. Ochabnutými lakťami si prerážala cestu cez hysterický dav mešťanov, nezastavila sa pred ničím. Z úst jej vychádzali zúfalé stony.
Vletela do kostola, pohľad jej padol na nehybnú postavu medzi troskami zničeného stĺpu. Zovrel sa jej žalúdok, telo opantal strach.
Nie! Bodla ju surová hrôza. Studená, tá najstudenšia. Zmrazovala jej myšlienky, vtláčala tam utrpenie.
Philip však nebol sám. Skláňal sa nad ním starší chlapík, obalený v brnení a s nepriateľským pohľadom. Všimol si trieliacu Alexandru, čo ťažkými skokmi prichádzala.
Do čiernych očí ani smrť nasadil démonický odtieň, pery ohol v zákernom úškrne.
Philip vyvrátil pohľad, vedel čo príde. Bol s tým zmierený. Zahľadel sa jej do očí, s láskou a ľútosťou. Triasol sa. Hľadal u nej pomoc, poslednú nádej, žiarivé svetlo skutočného anjela.
Ostrý hrot dosiahol svoj cieľ, bez ľútosti sa zabáral hlbšie a hlbšie. Prebodol Philipove srdce. Ruky mu ochabli, zrak mieril do neznáma, keď sa mu z tela odparil aj posledný kúsok životnej energie.
Jej nádej pominula, ako keď vietor odfúkne list. Bez ťažkostí.
V rýchlosti zastala. Žltá kamenná dlažba pod jej nohami zapišťala a klesla na kolená. Už nebolo viac pre čo utekať, za čo bojovať.
Stále kričala. No už nie jeho meno. On už nebol.
Z úst jej vychádzal rev bolesti a žiaľu. Narážala päsťami do tvrdej zeme, drvila si hánky.
Chcela zabudnúť.
Zdalo sa to, ako sen.
Nie, nočná mora.
Áno, to je omnoho výstižnejší výraz. Taká zlá, taká zákerná, až sa nad ňou zasmejete - veď to ani skutočné byť nemôže!
Hľadela na oného osudného, rozmýšľala, ako mohol čosi také vykonať. Opak lásky je nenávisť. Presne to teraz cítila. Napĺňala ju, zaplátala prázdne miesto po ňom, keď jej ho proti jej vôli vytrhli zo života.
V jej vnútri sa búrila vlna odporu, túžiac pomstiť ho. Siahla rukou za seba, až nahmatala meč čo nie príliš chrabrý rytier počas úteku odhodil.
Pevne uchopila pozlátenú rukoväť a rozhodne sa zdvihla. Urobím to. Teraz.
Počkala si na príležitosť, kým sa otočí. Pred sebou mala nechránení krk, miesto pripravené, aby ho využila.
Zdvihla ruky, mocne sa napriahla a pripravila na úder. Celou mysľou bola sústredná.
Posledné, čo zazrela, tú vec, čo ju vystrašila, keď si uvedomila, že je po všetkom, bola ostrá čepeľ trčiaca z jej hrude. Nestihla prísť ani bolesť, démonický tvor so strašidelnými rohami ju stiahol do tmavej priepasti skôr, než by trpela.
Umierala,
temnotou sa predierala,
do záhuby mierila,
či za spásou trielila?

Prudko som sa posadila. Tma. Tma. Všade len tá ukrutná tma. V pekle ale horí oheň, nie? Som teda v nebi, či vo vlastnej posteli?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama